ARCHÍVNY ALMANACH

Slavko Churý a jeho cesta do Štátneho archívu v Bytči v rokoch 1958 – 1963

MARTINICKÝ, Miroslav

Rozsah: 8-20

PDF Štúdia

Abstrakt:

MARTINICKÝ, Miroslav. Slavko Churý a jeho cesta do Štátneho archívu v Bytči v rokoch 1958 - 1963. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2026, No. 1, p. 8-20.

The article examines the formative years of the Slovak archivist and historian Slavko Churý (1935 - 1999), focusing on the period between 1958 and 1963, during which he passed through several important personal and professional stages. Drawing on archival records, personnel files, contemporary publications and biographical references, the text reconstructs Churls early career within the archival administration of socialist Czechoslovakia. Particular attention is devoted to his work at the Archival Department of the Regional Administration of the Ministry of the Interior in Bytča, his subsequent employment in the State Archive in Bytča and his brief tenure as director of the Literary-Historical Museum of Janko Kráľ in Liptovský Mikuláš. The article highlights his activities in archival supervision, registry records, archival education and editorial work, while also addressing the broader institutional transformations of Slovak archival administration after the territorial reorganisation of 1960. Churls professional trajectory demonstrates the close interconnection between archival practice, historical scholarship and personal circumstances in post-war Czechoslovakia.

Keywords: Slavko Churý, archival administration in socialist Czechoslovakia, history of archives (20^th century), professional career of archivists, archival practice and registry records

PhDr. Miroslav Martinický, PhD., Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči, Sidónie Sakalovej 106/3, 014 01 Bytča. E-mail: miroslav.martinicky@minv.sk

Príležitostná štúdia nemôže nahradiť systematický výskum a zároveň treba pripomenúť, že naši kolegovia, ani tí bývalí, sa nestávajú prirodzeným predmetom nášho vedeckého výskumu. Ani prebiehajúce zmeny v pracovnej oblasti spravidla nie sú vnímané ako budúca história, ale ako každodenný, azda až všedný pracovný život. S odstupom času sa však ukáže, ak sa nájde na to vôbec čas, že sa vlastne stále niečo dôležité deje, no mnohé zostane len na úrovni subjektívnych spomienok, kontaminovaných zosúvajúcimi sa vrstvami pamäti.
Ako opísať človeka, ktorý sa nám zdal priateľský, so zmyslom pre humor, ale aj pre povinnosť? Odvolávať sa na nezapísané rozhovory či recyklovať vytvorené obrazy sa nezdalo archivársky správne, no samotné pramene ešte nie sú natoľko staré, aby sa dali bezo zbytku využiť.¹
Východiskom nasledujúceho rozprávania sa stali krátke medailóny publikované v Jubilejnom zborníku Literárnohistorického múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši v roku 1986,² ďalej na stránkach Slovenskej archivistiky v rokoch 1996³ a 2007,⁴ Bibliografia prác Slavka Churého⁵ a stručné heslo v Biografickom slovníku slovenských archivárov.⁶

Pri podrobnejšej analýze množstva údajov sa ukázali faktografické rozpory, ktoré sa nám snáď podarilo upresniť, či objasniť. Tým sa vlastne z „laudácie“ postupne stala štúdia a začala nadobúdať taký rozsah, že sme napokon vybrali len jedno pozoruhodné obdobie zo života Slavka Churého, ktoré prežíval v rokoch 1958 - 1963 a absolvoval šesť krátkych, no dôležitých životných etáp. Napriek tomu všetkému, s čím sa ako mladý človek musel potýkať, stále do archívu smeroval a dobrovoľne v ňom potom aj zostal.

Detstvo a štúdium
Slavko Churý sa narodil 30. mája 1935 v Rači, dnes súčasť Bratislavy.⁷ Jeho otec, Bohuslav Churý (*4. 9. 1904), tam slúžil ako vojak z povolania v československej armáde. Mal poddôstojnícku hodnosť rotmajster. Matka Angela, rodená Henčlová (*10. 8. 1910) pracovala taktiež v armáde ako civilná zamestnankyňa vojenskej správy.⁸Rodina vojaka z povolania sa niekoľkokrát zo služobných dôvodov sťahovala, no prvé sťahovanie súviselo s rozbitím Československej republiky a odchodom Čechov zo Slovenska. Na základe otcovho pôvodu celú rodinu v roku 1939 odsunuli ako ríšskych príslušníkov do Protektorátu Čechy a Morava. Nový domov našli v juhomoravskom meste Kyjov (Jiráskova 330). Tu S. Churý v rokoch 1941 - 1946 navštevoval štátnu ľudovú školu. V roku 1946 otca preložili do Šternberka,⁹ kam sa presťahovala celá rodina a S. Churý začal navštevovať miestne gymnázium s českým vyučovacím jazykom. V roku 1951 otca, ako vojaka, opäť preložili, tentokrát k vojenskému útvaru v Liptovskom Petre, kam sa opäť presťahovala celá rodina. Slavko Churý pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, ktoré v roku 1953 ukončil maturitou. Na mikulášskom gymnáziu zastával aj funkciu kultúrneho referenta Československého zväzu mládeže a nevyhol sa vtedajšiemu budovateľskému úsiliu ako brigádnik.¹⁰
Od októbra 1953 začal študovať históriu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave.¹¹ Na začiatku druhého ročníka, v októbri 1954, získal štátne štipendium na pokračovanie štúdia na bulharskej Univerzite Klimenta Ochridského v Sofii,¹² ktoré úspešne zavŕšil promóciou v júni 1958.¹³
Štúdium v Bulharsku a presťahovanie sa rodiny na Liptov výrazne ovplyvnilo budúce aktivity a vedecký záujem S. Churého.

Referent Archívneho oddelenia Krajskej správy ministerstva vnútra v Bytči (1958 - 1960)
Po úspešne ukončenom štúdiu v zahraničí sa S. Churý vrátil domov do Liptovského Petra (Štátne domy č. 3). Na prelome októbra a novembra 1958 už musel byť v kontakte s Archívnym oddelením Krajskej správy ministerstva vnútra v Bytči, ktoré vtedy sídlilo spolu so štátnym archívom v priestoroch bytčianskeho renesančného zámku. V utorok 4. novembra 1958 sa S. Churý osobne dostavil na pracovný pohovor s náčelníkom archívneho oddelenia poručíkom Pavlom Gregorovičom, ktorý ešte v ten deň poslal kádrovému odboru pozitívnu správu o pohovore s uchádzačom o zamestnanie.¹⁴ Hoci sa v neskorších dokumentoch uvádza nástup S. Churého do zamestnania od 1. novembra 1958, v správe o činnosti archívneho oddelenia za rok 1958, zaznamenal náčelník skutočný začiatok až od 24. novembra 1958.¹⁵ Jeho reálne pôsobenie bolo v skutočnosti veľmi krátke, pretože už 1. októbra 1959 nastúpil na vojenskú službu.¹⁶ Ako referent archívneho oddelenia pracoval len 10 mesiacov.
Archívne oddelenia Krajských správ ministerstva vnútra boli vytvorené v zmysle vládneho nariadenia č. 29/1954 Zb. o archívnictve a pôsobili až do roku 1966,¹⁷¹⁷ avšak s významnou zmenou v rámci územnej reorganizácie v roku 1960,¹⁸ keď zanikol Žilinský kraj a v činnosti pokračovalo Archívne oddelenie Krajskej správy ministerstva vnútra v Banskej Bystrici (často označované podľa sídla v Radvani nad Hronom). Archívne oddelenia riadili nielen okresné, mestské a podnikové archívy, ale významne vplývali aj na činnosť štátnych archívov a ich jestvujúcich pobočiek.¹⁹ Archívne oddelenie Krajskej správy ministerstva vnútra v Žiline sa v priebehu roka 1955 (tak ako aj štátny archív)²⁰ presunulo do improvizovane adaptovaných priestorov Bytčianskeho zámku. Počas celého obdobia pôsobenia, bol náčelníkom archívneho oddelenia v Bytči poručík Pavol Gregorovič.²¹ Agendu na pracovisku v Bytči zabezpečovali štyria referenti (podľa personálneho stavu dochádzalo vzhľadom k veľkej fluktuácii k častému kumulovaniu vecnej agendy):²²
referent pre Jednotný štátny archívny fond JSAF),²³
referent pre skartáciu,²⁴
referent pre podnikové archívy (PA)²⁵ a napokon
referent pre štátny archív a archívy národných výborov (Sar a NV),²⁶ ktorým sa práve v novembri 1958 stal promovaný historik Slavko Churý.

Zatiaľ objavené výkazy práce a zachovaný spisový materiál ukazujú, že aj S. Churý preberal rôzne povinnosti iných referentov, najmä referenta pre skartáciu, ktorého miesto v rokoch 1958 - 1960 archívne oddelenie v Bytči nedokázalo znova obsadiť. Najviac pracovného času venoval S. Churý kontrolám práce vedúcich archívov národných výborov, najmä okresných národných výborov a Mestského archívu v Žiline. Za mesiac uskutočnil aj 10 kontrol v územnej pôsobnosti kraja (desať kontrol uskutočnil napr. v auguste 1959). V tomto období jestvovalo na území Žilinského kraja 16 tzv. „malých okresov“, v ktorých S. Churý vykonával archívny dozor. Boli to archívy Okresných národných výborov v Bytči, Čadci, Dolnom Kubíne, Ilave, Kysuckom Novom Meste, Liptovskom Hrádku, Liptovskom Mikuláši, Martine, Námestove, Považskej Bystrici, Púchove, Rajci, Ružomberku, Trstenej, Turčianskych Tepliciach a Žiline (tam spočiatku vrátane MNV, MsNV alebo Mestského archívu v Žiline). Väčšinu návštev uskutočňoval sám, sporadicky však aj spolu s vedúcim štátneho archívu J. Kočišom (napr. Okresné meračské stredisko v Žiline, 24. 8. 1959) alebo s náčelníkom archívneho oddelenia v Bytči P Gregorovičom (napr. ONV v Čadci 16. 9. 1959). Najmä na Liptove vykonával kontroly spolu s vedúcim pobočky štátneho archívu v Liptovskom Mikuláši Emilom Kufčákom, pričom si vždy kontroly na Liptove naplánoval na niekoľko dní za sebou. Azda vzhľadom k nedostatku modrého atramentu sú mnohé záznamy z kontrol a vôbec dokumenty vyhotovené S. Churým v tomto období napísané alebo podpísané červenou „razítkovou farbou“.
Okrem kontrolnej činnosti pravidelne školil jestvujúcich aj novonastúpených správcov príslušných archívov okresných národných výborov - „okresných archivárov“.²⁷Školenia vykonával na mieste alebo v priestoroch archívneho oddelenia v Bytči.²⁸ Okrem individuálnych zaškoľovaní zorganizoval a viedol školenia a štvrťročné porady archivárov celého Žilinského kraja v dňoch 16. - 17. apríla a 23. - 24. júna 1959. Jeden z cieľov školení sa zameriaval na to, aby aspoň 60% správcov archívov vedelo vypracovať inventár.²⁹
S. Churý sa ako zástupca archívneho oddelenia v Bytči zúčastňoval aj na pravidelných mesačných poradách Štátneho archívu v Bytči.
Zvláštnosťou tohto obdobia boli mesačné kontroly v Zberných surovinách Žilina, ktoré v rámci archívneho oddelenia v Bytči mal zabezpečovať referent pre skartáciu, no túto činnosť v rokoch 1959 - 1960, pre neobsadenie referentského miesta, vykonával S. Churý. Zistené nedostatky svedomito (až „bdelo“) riešil a na niekoľko podnikov inicioval podanie trestných oznámení, o ktorých následne rozhodla Krajská prokuratúra v Žiline.³⁰ V rámci agendy skartačného referenta evidoval a vyplácal peniaze za skartovaný materiál, resp. peniaze za papier odovzdaný do zberu odovzdával vedúcemu štátneho archívu J. Kočišovi. Samotná hotovosť tvorila vždy prílohu spisu, ktorá sa, samozrejme, nestala súčasťou registratúry, ale archív ju využíval v rámci svojho rozpočtu.
S. Churý, ako referent archívneho oddelenia v Bytči, dohliadal na celkové čerpanie rozpočtu pre archívy okresných národných výborov a tiež zabezpečoval aj zapožičiavanie archívnych regálov.
Medzi jeho odborné povinnosti patrilo revidovanie zoznamov prameňov k dejinám robotníckeho hnutia a Komunistickej strany Československa, ktoré jednotlivé archívy v územnej pôsobnosti archívneho oddelenia v Bytči vypracovávali. V roku 1959 mal kontrolovať vedúcich archívov okresných národných výborov, či uskutočnili plánovaný prieskum archívneho materiálu na školách v Žilinskom kraji. Podieľal sa aj na výjazdoch prieskumu výskytu archívnych dokumentov v súkromných rukách (zo záznamov zatiaľ vieme, že v roku 1959 takto zisťoval stav písomností rodov Okoličáni, Konček, Medzihradský, Jesenský, Záturecký, Just a Lehotský).
V rámci svojej pracovnej náplne sa ujal redakčných prác časopisu Archivár Žilinského kraja, ktorý vydávalo Archívne oddelenie Krajskej správy ministerstva vnútra v Žiline (Bytči). Na základe doterajších zistení sa zdá, že napokon v roku 1959 vyšlo len jedno trojčíslo (č. 1 - 3/1959) a v súčasnosti poznáme len jeho jediný zachovaný exemplár. Najstaršia zmienka o časopise pochádza z 9. júna 1959, keď sa archívne oddelenie v Bytči obrátilo na archivárov vo svojej územnej pôsobnosti s výzvou na zasielanie príspevkov.³¹ Aj v tomto prípade odozva zrejme nesplnila očakávania redakcie,³² a tak S. Churý začal oslovovať archivárov jednotlivo. Zatiaľ sa podarilo nájsť strojopisnú kópiu osobitnej výzvy, ktorú 29. júla 1959 poslal Martinovi Oríšekovi, archivárovi Okresného národného výboru v Martine: „Vážený súdruh Oríšek, pozdravujem Vás a dovoľujem si požiadať o malú službu. Ako viete, vydávame časopis „Archivár Žilinského kraja“, ktorý má slúžiť k zvyšovaniu úrovne archívnictva v našom kraji. Keďže ste jeden z najskúsenejších našich archivárov, potreboval by som, aby ste sa zapojili aktívne do vydávania nášho časopisu článkom z Vášho pracovného prostredia. Dostal som už podobné články od s. Ottingera,³³ ktorý spracoval materiál o spisovej manipulácii u okresných úradov a od s. Virága. V časopise majú byť uverejňované hlavne články, ktorých autormi sú vedúci okresných archívov. Vyberte si nejaký problém z Vášho pracoviska, napr. problém usporiadania kníh, manipulovanie spisov u OÚ za Slov. štátu a pod. a tému spracujte na 2 - 3 strojom písané strany. V prípade, že by ste potrebovali pomoc, obráťte sa na mňa a pokiaľ budem vedieť, pomôžem Vám. Teším sa na článok a prajem Vám veľa úspechov v práci. Zdraví Vás Váš kolega, promovaný historik Churý.“ Ani tieto snahy sa nestretli s úspechom a vo vydanom časopise nachádzame len príspevky od zamestnancov Štátneho archívu v Bytči - Jozefa Kočiša, Stanislava Palkoviča a Alojzie Kočišovej. Okrem S. Churého sa z archívneho oddelenia v Bytči zapojil už len Štefan Rybár, referent pre podnikové archívy.³⁴
Rok 1959 bol v živote S. Churého prelomový v dvoch oblastiach, ktoré potom viedli k zmene zamestnania. V nedeľu 21. marca 1959 vstúpil do manželského zväzku³⁵a od 1. októbra 1960 narukoval na šesť mesiacov trvajúcu vojenskú službu, počas ktorej sa uskutočnila reorganizácia územnej správy Československa. V rámci nej zanikol, okrem mnohých iných zmien, aj jeho zamestnávateľ - Archívne oddelenie Krajskej správy ministerstva vnútra v Bytči.
Ešte v súvislosti s jeho odchodom na vojenčinu konštatoval náčelník archívneho oddelenia, že povolanie tohto zamestnanca k vojsku spôsobilo problémy pri v práci archívov okresných národných výborov. Neodpustil si však dodať, že „Inak sám referent postrádal potrebnú prax pre riadenie archívnictva.“³⁶

Archivár Štátneho archívu v Radvani nad Hronom, pobočka v Bytči
(1960 - 1961)
Zmeny v archívoch Žilinského kraja sa začali uskutočňovať už pred prijatím zákona č. 36/1960 o územnom členení štátu, ktorý vstúpil do platnosti 11. apríla 1960. Už vo februári 1960 štátny archív previezol archívne fondy zo svojej pobočky v Liptovskom Mikuláši do Bytče³⁷ a samotný Štátny archív v Bytči sa stal pobočkou „krajského“ Štátneho archívu v Radvani nad Hronom.³⁸ Významné zmeny nastali aj v personálnej oblasti, keď na jar roku 1960 ukončilo pracovný pomer v štátnom archíve a jeho pobočke päť zamestnancov³⁹ a „Z bývalého AO v Bytči do SA boli prevelení dňom 1. 4. 1960 Slavko Churý vo funkcii archívneho pracovníka a Kamila Mandová vo funkcii dokumentačného pracovníka“.⁴⁰
Slavko Churý na tejto novej pozícii pracoval opäť veľmi krátko, len 15 mesiacov. Z riadiaceho referenta na krajskej úrovni sa stal radovým zamestnancom v jednej z pobočiek „krajského“ archívu. Rozhodujúcimi sa však stali existenčné otázky - bývanie mladej rodiny a samozrejme jej finančné zabezpečenie.
Zdá sa, že sa rýchlo zapracoval a nadviazal na svoje skúsenosti z archívneho oddelenia v Bytči. Už 27. a 28. apríla 1960 uskutočnil vyraďovanie v podnikových archívoch.⁴¹ Aktívne absolvoval týždenné školenia z maďarského jazyka, ktoré na pracovisku v Bytči viedol jeho vedúci J. Kočiš⁴² a venoval sa aj odborným činnostiam usporadúvania archívnych fondov (najmä liptovskej proveniencie). Na konci kalendárneho roka požiadal o zvýšenie platu, avšak bez želaného výsledku.⁴³
V piatok 7. apríla 1961 prevzal zamietnutie svojej žiadosti o pridelenie bytu v Bytči,⁴⁴ čo bola akási posledná kvapka sklamaní, ktoré zjavne pociťoval. V tomto rozpoložení 14. apríla 1961 požiadal Archívne oddelenie Krajskej správy ministerstva vnútra v Radvani o predčasné⁴⁵ uvoľnenie zo služieb. Hlavnou príčinou, ktorú v žiadosti zdôraznil, boli bytové podmienky mladej rodiny: „... nemám kde umiestniť dokonca stôl, aby som ako aktívny historik mohol po večeroch pracovať a publikovať... V budúcich 10. rokoch nádej na pridelenie bytu nemám.“ Už v tejto žiadosti uviedol: „Preto som sa prihlásil na konkurz, vypísaný odborom školstva a kultúry rady ONV v Lipt. Mikuláši na miesto vedúceho Literárneho múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši. S týmto miestom je spojené užívanie bytu. Z tohto dôvodu žiadam a prosím, aby ma KS MV v Banskej Bystrici uvoľnila čo najskôr /: do 15. mája 1961:/ zo svojich služieb, pretože takáto príležitosť dostať byt sa naskytne iba raz v živote. ... Zamestnanie hodlám zmeniť po prvý raz v živote. ... Nakoniec podotýkam, že s prácou v tunajšom ústave⁴⁶ som bol spokojný a všetci sme si veľmi dobre rozumeli.“⁴⁷
Dňa 11. apríla 1961 sa na podnet Štátneho archívu v Radvani k žiadosti S. Churého vyjadril J. Kočiš, ktorý síce z hľadiska bytových pomerov uznal žiadosť za dostatočne odôvodnenú, upozornil však na nedostatok pracovných síl na pracovisku v Bytči a v prípade uvoľnenia S. Churého požiadal Archívne oddelenie Krajskej správy ministerstva vnútra v Banskej Bystrici o rýchle obsadenie jeho miesta.⁴⁸ Náčelník archívneho oddelenia v B. Bystrici, kapitán Davidík v tejto veci 28. apríla 1961 v tajnom prípise odporučil, aby sa za týchto okolností dodržala zákonom určená výpovedná lehota.⁴⁹ K určeniu presného dátumu ukončenia pracovného pomeru na pracovisku v Bytči sme nenašli žiadne priame údaje, zdá sa, že sa tak mohlo reálne stať až v júli 1961.⁵⁰

Riaditeľ Literárnohistorického múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši (1961 - 1963)⁵¹
Prvé dni až mesiace v novom bydlisku a na novom pracovisku S. Churého úplne pohltili a asi až v jeseni sa opäť vrátil k odborným činnostiam a výskumu. Dňa 7. septembra 1961 poslalo múzeum žiadosť štátnemu archívu na fotografovanie archívnych dokumentov⁵² a 11. novembra S. Churý navštívil bytčiansky archív ako bádateľ aj osobne.⁵³ V roku 1962 uskutočnil ďalších 11 bádateľských návštev.⁵⁴
On sám neskôr situáciu opísal slovami: „Práca v múzeu bola hlavne organizátorská, spočiatku dosť ťažká, no snažil som sa svedomité plniť svoje úlohy, za čo som aj dostal uznanie. Zil som však v cudzom prostredí, bez rodiny ...“.⁵⁵ A tak ani nie po roku od nástupu v L. Mikuláši, 13. marca 1962, adresoval bytčianskemu archívu žiadosť o informáciu vo veci prijatia do pracovného pomeru.⁵⁶ Jeho návšteva archívu v Bytči, 15. septembra 1962, nebola azda už len bádateľská.⁵⁷ Príčiny tohto náhleho obratu zhrnul S. Churý vo svojej žiadosti o uvoľnenie z funkcie riaditeľa múzea adresovanej Mestskému národnému výboru v L. Mikuláši zo dňa 29. januára 1963 do piatich, veľmi stručných bodov: „1. Na miesto som nastúpil v júni 1961 na základe konkurzu. Podmienkou konkurzu bol aj rodinný byt, ktorý mi nebol pridelený. 2. Podľa plánu mal som mať pridelené 3 pracovné sily. Nedostal som ani jednu. 3. Nejasnosti ohľadne môjho platu. 4. Nemožnosť, aby manželka, ktorá je učiteľka v Bytči sa starala sama o celú moju rodinu. 5. V Bytči, v štátnom archíve, sa môžem plne uplatniť ako historik.“⁵⁸
Žiadosti o uvoľnenie predchádzalo vytúžené pridelenie bytu v Bytči, ktorý získala od úradov manželka S. Churého pravdepodobne ešte pred 26. januárom 1963.⁵⁹Mestský národný výbor v L. Mikuláši 27. marca 1963 krajskej správe potvrdil, že nemá námietky proti uvoľneniu⁶⁰ a Slavko Churý v pondelok 1. apríla 1963 opäť, avšak už definitívne, nastúpil ako archivár do bytčianskeho archívu.⁶¹

Archivár Štátneho archívu v Bytči (1963 - 1999)⁶²
Jeho život sa po roku 1963 významne upokojil a neskôr „znormalizoval“.⁶³⁶³Pracoval a bádal s chuťou, so zvedavosťou a rád - svojou prácou doslova žil. Podieľal sa na všetkých zväzkoch edície dokumentov k česko-slovensko-bulharským vzťahom a pravidelne anotoval bulharské archívne časopisy. Stal sa autorom prvého inventára k stavovskému oddeleniu archívneho fondu Liptovská župa (1967).⁶⁴ Sprístupnil aj ďalšie rozsiahle archívne fondy z oblasti Liptova, Oravy a Považia. Patril k archivárom, ktorí pravidelne publikovali na stránkach Slovenskej archivistiky a ďalších odborných časopisov. Často prispieval aj do mestských a obecných monografií, regionálnych časopisov a novín. V roku 1979 bol ocenený Križkovou medailou.⁶⁵

SUMMARY

SLAVKO CHURÝ AND HIS CAREER TO THE STATE ARCHIVE IN BYTČA, 1958 - 1963
PhDr. Slavko Churý (*30 May 1935, Rača - fl November 2006, Bytča). He completed part of his studies at St. Kliment Ohridski University of Sofia, which later enabled him to participate in all volumes of the edition of documents on Czech- Slovak-Bulgarian relations and to regularly annotate Bulgarian archival journals. He was the author of the first inventory of the Estates Section within the archival fond of Liptov County (1967). He also processed and made accessible several other extensive archival fonds relating to the regions of Liptov, Orava, and Považie. He belonged to a generation of archivists who regularly published in Slovenská archivistika and other scholarly journals. He also frequently contributed to town and municipal monographs, regional journals, and newspapers. In 1979, he was awarded the Pavel Križko Medal.
However, his path to the state archives was not straightforward. After completing his studies, he began working in 1958 at the Archival Department of the Regional Administration of the Ministry of the Interior in Bytča. During his compulsory military service, however, this institution was dissolved as part of the
administrative reorganization. Consequently, he accepted a position at the State Archive in Radvaň, Bytča branch office, but left less than a year later because of unresolved housing problems and insufficient financial remuneration. Following a competitive selection process, he became director of the newly established Janko Kráľ Literary-Historical Museum in Liptovský Mikuláš. During his tenure there between

and 1963, the museum’s founder failed to fulfill promises intended to resolve the basic living conditions of S. Churý and his family. The founder also neglected the proper development of the museum itself, and therefore, in 1963, S. Churý returned to the State Archive in Bytča, where he subsequently worked continuously until 1999.

Čítať celú štúdiu

Osobný fond MVDr. Františka Nižnánskeho

GÖRCSOVÁ, Nina

Rozsah: 21-37

PDF Štúdia

Abstrakt:

GÖRCSOVÁ, Nina. Osobný fond MVDr. Františka Nižnánskeho. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2024, No. 1, p. 21-37.

This paper examines the personal fonds of František Nižnánsky (1911 - 1967), a prominent veterinary physician, scientist, and organiser of veterinary research in Slovakia. It aims to present the life and professional activities of the fonds creator, as well as the processing of his personal papers preserved in the Archive of the Slovak Academy of Sciences. The study outlines the origin, history, and internal structure of the fonds, documenting Nižnánskýs scientific, pedagogical, and public activities, his work in key veterinary institutions, his extensive publication record, and his international cooperation. Particular attention is devoted to methodological issues related to the processing of personal fonds, including the concept of “quasi-registry,” introduced by the author, and the application of the principle of provenance. The paper also highlights the significance of this fonds as a valuable source for research on the history of veterinary medicine, archival science, and the social history of the twentieth century.

Keywords: František Nižnánsky, veterinary medicine, personal fonds, Archive of the Slovak

Academy of Sciences Mgr. Nina Görcsová, Archív Slovenského národného múzea, Vajanského nábrežie 2, 810 06 Bratislava. E-mail: nina.gorcsova@snm.sk

Životopis
MVDr. František Nižnánsky bol významný vedec zverolekár, člen korešpondent Slovenskej akadémie vied (SAV) a dopisujúci člen Československej akadémie poľnohospodárskych vied (Československá akademie zemédélských véd, ČSAZV), ktorý svoj život a dielo zasvätil boju proti antropozoonózam a rozvoju systematizovaného veterinárneho lekárstva v Československu. Jeho osobný fond sa nachádza v Archíve Slovenskej akadémie vied a v roku 2024 sme ho za účelom diplomovej práce spracovali do podoby archívnej pomôcky vo forme inventára.
F. Nižnánsky sa narodil 27. júla 1911 vo Veľkých Brestovanoch, okres Trnava, do rodiny železničného strážnika ako najmladší z piatich detí. Žili v skromných podmienkach v malom štátnom dome, a dospelosti sa dožili len traja súrodenci. Smrť dvoch z detí rodinu ťažko zasiahla a s najväčšou pravdepodobnosťou aj kvôli tomu sa rodičia snažili podporovať vzdelanie u detí.¹ Najstarší syn Jozef Nižnánsky sa stal významným slovenským novinárom a spisovateľom historických románov.

Základné vzdelanie získal František v ľudovej škole v Brestovanoch, ktorú navštevoval v rokoch 1917 - 1922. Matka chcela pre syna lepší život a jej prianím bolo mať v rodine kňaza, preto začal František v roku 1924 študovať v Saleziánskom ústave v Šaštíne.² Štúdium v seminári ho nenapĺňalo a - slovami vychovávateľov - bol „nerozumné decko.“ Písal posmešné básničky, vyrušoval počas výučby a nesprával sa tak, ako sa patrilo na budúceho kňaza. V roku 1926 napísal tajne list bratovi Jožovi, v ktorom ho žiadal o radu. Chcel opustiť seminár a študovať literatúru a jazyky, no zároveň sa bál, že zahanbí rodičov a nevedel, či ho vôbec príjmu naspäť. List sa k Jožovi nikdy nedostal. Zhabal ho jeden z kňazov, ktorý list poslal chlapcovým rodičom s odporučením, aby syna netrápili a zobrali ho domov. Opisoval, ako jeho správanie nie je vhodné pre budúceho duchovného otca a ako jeho výstrelky narúšajú morálku ostatných študentov. Bratovi Jožovi navyše rodičia vyčítala, že brata kazí nevhodnou filozofiou a literatúrou.³ Ešte v tom istom roku František seminár opustil a v štúdiu pokračoval na reálnom gymnáziu v Trnave. Úspešne ho ukončil v roku 1931 maturitnou skúškou.⁴
Voľný čas venoval atletike, ktorá bola od detstva jeho záľubou. Stal sa členom atletickej jednoty Sokol Trnava. Jeho nadanie si približne v šiestej triede všimol profesor Ján Hajdócy. Pod jeho vedením František začal s ľahkou atletikou a okrem behu vyskúšal aj disciplíny ako beh na prudký šprint, štafeta, hod guľou, hod oštepom, skoky do výšky a do diaľky. Svoje úspechy v atletickej kariére a postrehy z tréningov si zapisoval v „Pamätníkoch športovej kariéry,“ ktoré sledovali jeho aktívne pôsobenie od roku 1926 až do roku 1933.⁵ Zápisníky obsahovali teoretické analýzy športových výkonov, návrhy na vylepšenie výsledkov, či už vlastných alebo kolegov, skúmal najlepšiu taktiku a spôsoby tréningu pre dosiahnutie najlepších výkonov. Slúžili zároveň ako denníky, v ktorých opisoval momentálnu situáciu v rodine či dianie vo svetovej atletike. Počas kariéry sa zúčastňoval rôznych pretekov v okolí, na ktorých sa umiestňoval na pódiových priečkach. Vďaka tomu sa v roku 1930 zúčastnil na atletickom sústredení v Brne ako vodca mladších žiakov. Predniesol tam príhovor, v ktorom opisuje potrebu športu a ľahkej atletiky pre fyzické i psychické zdravie. Športu a tréningu sa svedomito venoval a občasné prípadné neúspechy pripisoval svojej forme a nízkemu vzrastu. K jeho obľúbeným športom patril futbal, ktorý hrával dokonca súťažne za brestovanské družstvo.⁶
Okrem športu mal záľubu v umení a literatúre. Pochádzala od staršieho brata Joža, ktorý mu požičiaval knihy a posielal vlastné rukopisy. Písal si básničky a drobné verše o svojom okolí, za ktoré bol občas dokonca trestaný.⁷ Najmä počas štúdia v kňazskom seminári, keď písal posmešné verše o rehoľníkoch a spolužiakoch. Záľuba mu ostala až do dospelosti a vo voľných chvíľach písal verše o svojom pracovisku, kolegoch, či zvieratách.⁸ Keď bolo v roku 1925 založené ochotnícke divadlo vo Veľkých Brestovanoch, František sa prihlásil ako dobrovoľník a pomáhal s organizáciou predstavení, s predajom lístkov a raz za čas ako herec. Už v roku 1929, dňa 2. februára, na premiérovom predstavení divadla hral František v hre „Tma na Tme“ jednu z hlavných postáv. Divadlo zakrátko opustil. Bolo mu naznačené, že nie je vhodné ani žiaduce, aby študent gymnázia hral v divadelnom súbore.⁹
V roku 1931 začal štúdium na Vysokej škole veterinárnej v Brne. V tomto roku boli vypísané tri miesta pre študentov zo Slovenska s plným štipendiom 4 000 Kč mesačne. Jedno z nich získal s bratovou pomocou aj František. Štúdiu sa svedomito venoval a už počas neho pracoval ako demonštrant na ústave patologickej anatómie, bakteriológie, sérológie a veterinárnej hygieny. Štúdium úspešne ukončil v roku 1936 a o rok neskôr získal po obhájení dizertačnej práce s názvom Štúdie stimulačného Haemostypínu A a B na hladinu leukocytov a na priebeh tuberkulózy titul veterinárneho lekára. Práca bola publikovaná v roku 1938 v periodiku Zvěrolékařské rozpravy.¹⁰
Po škole nastúpil do vojenskej služby, kde pôsobil ako praktický veterinárny lekár pre Prahu a Holice. Po rozdelení Československa sa vrátil naspäť domov a dostal pracovné miesto v Štátnom žrebčíne v Nitre ako zmluvný veterinár. Práve tu začala jeho vedecká činnosť. Venoval sa výskumu nákazlivých a infekčných chorôb, ako napríklad žrebčia nákaza, malleus, infekčná anémia koní a mnohé ďalšie. Štúdie, ktoré vznikli v tomto čase, publikoval v periodikách Slovenský veterinár a Časopis československých veterinárov. Dňa 1. septembra 1939 vstúpil ako veterinárny lekár do služieb armády Slovenského štátu, do 3. jazdeckého pluku v Nových Zámkoch a zanedlho sa stal náčelníkom veterinárskej služby vojenských hypomobilných útvarov a náčelníkom veterinárskej služby divízie. Zároveň pôsobil ako vedúci výuky vo Vojenskej podkúvačskej škole v Kežmarku. Vojenskú službu opustil v roku 1941, keď sa podieľal na založení Štátneho diagnostického veterinárneho ústavu (ŠDVU),¹¹ ktorý vznikol 14. októbra toho istého roku pod správou Ministerstva hospodárstva a v tom čase bol prvým a jediným svojho druhu na území Slovenska. Ústav sa zaoberal veterinárnou laboratórnou diagnostikou a výskumom závažných zvieracích nákaz a antropozoonóz.
Pracovníci ústavu sa na základe pokusov a testov snažili zistiť priebeh jednotlivých ochorení, ich nákazlivosť, prenášanie, liečenie, dôsledky a prevenciu. Z vyliečených jedincov sa následne snažili vytvoriť očkovacie látky, ktoré mali slúžiť na prevenciu nielen v rámci našej krajiny, ale aj v zahraničí. F. Nižnánsky pôsobil ako riaditeľ ŠDVU od 1. apríla 1942 až do 19. decembra 1952, kedy na základe rozhodnutia Povereníctva poľnohospodárstva ústav formálne zanikol a bol zriadený Štátny vedecký veterinárny ústav (ŠVVÚ).¹²
Počas obdobia Slovenského štátu zo svojej pozície riaditeľa ŠDVÚ F. Nižnánsky pomohol viacerým kolegom židovského pôvodu.¹³ Vybavil pre nich pracovnú výnimku a spolu s rodinami ostali pracovať na ústave. V prípade potreby ich ukrýval a zatajoval ich pred orgánmi moci. Po obnove Československa týchto kolegov riadne zamestnal ako veterinárnych lekárov a vedeckých pracovníkov. V roku 1944 pomohol zverolekárovi ruského pôvodu K. Gorianovi a jeho dcére, ktorých zamestnal, a s manželkou im pomáhali aj po materiálnej stránke. Rodiny spolu udržiavali priateľstvo až do smrti F. Nižnánskeho.
Po vzniku ŠVVÚ v Bratislave, stále na pozícií riaditeľa, spolu s kolegami pokračovali v činnostiach predchádzajúcej inštitúcie v takmer nezmenenej podobe. Posunom bolo osamotnenie niektorých laboratórnych pracovísk a vytvorenie ďalších pobočiek naprieč Slovenskom.¹⁴ Tieto pobočky sa zameriavali na konkrétne živočíšne druhy a ich špecifické ochorenia. Okrem laboratórnej a terénnej diagnostiky zvierat začal ústav plniť veterinárne a výskumne úlohy stanovené Povereníctvom poľnohospodárstva a lesného hospodárstva a riešiť akútne problémy chorôb zvierat a hygieny živočíšnych surovín. Cieľom výskumu bola okrem predchádzania nákaz a chorôb aj propagácia poznatkov a rozvoj vedeckej spolupráce naprieč Československom a postupne aj so zahraničím. Rok 1955 bol pre veterinárnu medicínu prelomový. Konala sa prvá medzinárodná konferencia o brucelóze, ktorú organizoval ŠVVÚ na čele s Františkom Nižnánskym v spolupráci so SAV.¹⁵ Konferencia otvorila dvere medzinárodnej spolupráci a ŠVVÚ nadviazal kontakty postupne až s 35 veterinárnymi ústavmi a vedeckými pracoviskami naprieč celým svetom. Najväčšej spolupráci sa tešil s Bulharskou akadémiou poľnohospodárskych vied.¹⁶

Dňa 20. marca 1958 bol F. Nižnánsky po 16 rokoch riadenia ústavu odvolaný a preradený na funkciu bežného pracovníka. Z jeho vlastnej korešpondencie vieme, že o svojom prešetrovaní, ohováraní kolegami a snahe odstrániť ho z vedúcej pozície na ŠVVÚ vedel už skôr. Situáciu chcel riešiť listom z 30. októbra 1957, v ktorom navrhol Povereníctvu poľnohospodárstva odčleniť laboratórnu a diagnostickú časť ústavu, aby mohol zotrvať aspoň na jednom pracovisku ako vedúci.¹⁷ Tejto žiadosti nebolo vyhovené a od roku 1959 bol prijatý za interného zamestnanca Biologického ústavu Slovenskej akadémie vied, patriaceho do sekcie biologických a lekárskych vied.¹⁸ O rok na to vzniklo Laboratórium experimentálneho veterinárstva Pobočky ČSAZV, v ktorom pôsobil až do roku 1963. Laboratórium vznikalo v spolupráci so ŠVVU a zamestnanci ústavu dostali možnosť prejsť na nové miesto bez následkov. Mnohí z pracovníkov, ktorí na ústave pracovali ešte v čase riadenia Františkom Nižnánskym, zo solidarity s bývalým riaditeľom prestúpili.
V roku 1963 dostal F. Nižnánsky miesto vedúceho na Výskumnom ústave veterinárneho lekárstva v Brne (VUVL), detašovanom pracovisku Ivanka pri Dunaji. Na tomto pracovisku sa zameriaval na štúdium, diagnostiku a prevenciu aviárnych chorôb prenosných vertikálnou cestou a výskum aviárnej patológie. Počas svojho pôsobenia na pracovisku v Ivanke pri Dunaji sa v spolupráci s Veterinárnou fakultou v Prahe podieľal na vytvorení a recenzovaní veterinárnej učebnice s názvom Nemoci drúbeže.¹⁹
František Nižnánsky väčšinu svojej kariéry venoval antropozoonóznemu ochoreniu s názvom brucelóza.²⁰ Od 1. augusta 1941 pracoval spolu s kolegami na objavení očkovacích látok a liečebných postupoch. Niekedy v tomto čase sa aj sám chorobou nakazil, kmeňom separovaným z krvi dobytka. Priebeh choroby si poctivo zapisoval a sám na sebe testoval novoobjavené liečivá a vakcíny. Choroba u neho pretrvávala cez tri mesiace a zanechala viaceré trvalé následky. Najhoršie boli konštantné neurologické bolesti, bolesti svalov a kĺbov, ktoré mu vystreľovali z chrbtice a čiastočne mu obmedzovali pohyb. Ďalej to boli bolesti hlavy, vyčerpanie, nespavosť, chronický šum v ušiach, tachykardia a menší tumor pečene. Okrem fyzických následkov začal trpieť depresiami, ktoré okrem publikovaného článku o priebehu choroby, častokrát spomínal vo vlastnom diári.²¹ Očkovaciu látku sa podarilo vynájsť v roku 1962. Okrem brucelózy sa postupne od roku 1954 rozvíjali aj iné výskumné zamerania. Medzi ne patrila najmä Q-horúčka, leptospiróza a rôzne vírusové a infekčné ochorenia hydiny a hospodárskych zvierat.
Okrem práce a vedenia laboratórií a ústavov sa vo veterinárnej vede podieľal na rozširovaní poznatkov a nových štúdií. Od roku 1956 pôsobil ako šéfredaktor Veterinárskeho časopisu, ktorý vydávala Slovenská akadémia vied. Úlohu šéfredaktora si svedomito plnil a neraz odmietol články, ak nespĺňali nároky na kvalitu, odbornosť alebo termín odovzdania. To mu spôsobilo neraz problémy, konkrétne napríklad s akademikom SAV Ivanom Braunerom, ktorý chcel vydať výskum s upravenými výsledkami. František s kolegom Jurajom Ursínym jeho podvod odhalili a článok neuverejnili.²²Sám alebo v spolupráci s inými autormi uverejnil cez 230 vedeckých a odborných prác a vyše 150 odborných článkov.²³ Okrem tejto funkcie bol členom redakčnej rady českého časopisu Veterináŕství, Zborníku veterinárnej medicíny ČSAZV a členom redakčno- -vydavateľskej rady sekcie poľnohospodárskych vied SAV.²⁴
Výrazný prínos práce a diela Františka Nižnánskeho neostal bez ocenenia. V januári 1955 bol navrhnutý a zvolený za člena korešpondenta SAV a 20. marca 1958 sa stal dopisujúcim členom ČSAZV. Okrem domácich úspechov bol členom viacerých zahraničných spoločností, najmä v Nemecku - od roku 1959 bol členom Spoločnosti nemeckých veterinárnych patológov.²⁵ Túto poctu si veľmi vážil a členstvo mu dopomohlo v následnom živote pri presadzovaní potreby ďalej rozvíjať veterinárnu vedu, prax a medzinárodnú spoluprácu.
F. Nižnánsky sa chcel už od mladosti stať učiteľom a vzdelávanie vnímal ako životné poslanie. Cítil potrebu odovzdávať skúsenosti a poznatky mladším veterinárom, a preto počas celej svojej kariéry prednášal ako externý pedagóg súčasne na Vysokej škole poľnohospodárskej v Košiciach (VŠP) a Vysokej škole veterinárnej v Brne (VŠV). V 60. rokoch 20. storočia bol bežne zaužívaným postup, keď významní vedci nadobudli univerzitný titul na základe svojich zásluh. F. Nižnánsky sa pokúsil o získanie akademického titulu profesor podobným spôsobom. Prvú žiadosť na menovanie za mimoriadneho profesora podal v marci 1965 na svojej alma mater VŠV v Brne v odbore aviárnej patológie. Proces bol zdĺhavý a potrebných bolo viacero recenzných posudkov na jeho publikácie a dobrorečenia od kolegov. Zo všetkých strán bol odporúčaný na menovanie. Celý proces bol však neskôr z neznámeho dôvodu pozastavený. Bolo mu preto odporučené, aby si zároveň podal žiadosť aj na VŠP v Košiciach.²⁶ V roku 1967 preto požiadal o menovanie za mimoriadneho profesora epizootológie aj na Veterinárnej fakulte VŠP v Košiciach. Konanie bolo uľahčené o už existujúce posudky z predošlého konania na VŠV v Brne. Posudzovatelia sa jednoznačne zhodli, že MVDr. František Nižnánsky je nenahraditeľným prínosom pre veterinárnu medicínu a diagnostiku a radí sa k jedným z najlepších vo svojom odbore v celosvetovom meradle. Dňa 21. novembra 1967 bolo zvolané zasadnutie vedeckej rady fakulty, na ktorom bol František Nižnánsky jednohlasne zvolený za mimoriadneho profesora epizootológie.²⁷
Menovania za profesora sa už, bohužiaľ, nedožil. Dňa 28. novembra 1967 bol vážne zranený pri dopravnej nehode na rohu Kollárovho námestia a Obchodnej ulice v Bratislave. Po nehode bol prevezený do nemocnice, kde 27. decembra o 5. hodine ráno zomrel. Posledná rozlúčka sa konala 29. decembra 1967 na cintoríne v Slávičom údolí, no ešte pred pohrebom sa konalo spomienkové stretnutie v priestoroch Univerzity Komenského.²⁸ Menovanie mimoriadnym externým profesorom na VŠP v Košiciach sa konalo in memoriam 4. decembra 1969.²⁹
Výskumy a publikácie Františka Nižnánskeho sa používajú dodnes a veterinárna veda na Slovensku si ho pripomína laudáciami, oceneniami a článkami venovanými jeho pamiatke. Zásluhy na tom má najmä jeho syn František Nižnánsky, ktorý dlhé roky opatroval pozostalosť po svojom otcovi a pred odovzdaním do Archívu SAV ju poskytol na štúdium záujemcom o výskum, činnosť a osobnosť MVDr. Františka Nižnánskeho.

Dejiny fondu
Po smrti MVDr. Františka Nižnánskeho zostalo zachovaných množstvo dokumentov zaznamenávajúcich jeho osobný život a vedeckú činnosť. Presné okolnosti prebratia dokumentov do rodinnej úschovy nie sú známe; časť sa nachádzala u pôvodcu doma a časť pracovnej agendy na jeho vtedajšom pracovisku v Ivanke pri Dunaji. Po smrti manželky boli dokumenty uložené u syna Jozefa Nižnánskeho a po jeho úmrtí v roku 2019 prešli do vlastníctva jeho brata Františka Nižnánskeho ml. Pozostalá rodina si uvedomovala ich hodnotu, a preto ich s pietou uchovávala v domácom prostredí až do roku 2020.
Rodina zároveň opatrovala aj pozostalosť Joža Nižnánskeho, brata pôvodcu, a Ladislava Beňa, švagra pôvodcu, ktoré sú dnes uložené v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice a v Archíve Ústavu pamäti národa. Odovzdanie týchto fondov inšpirovalo pozostalých k rozhodnutiu uložiť do archívu aj osobný fond Františka Nižnánskeho. Ako prvý bol oslovený Slovenský národný archív (SNA), ktorý však z finančných dôvodov fond nemohol odkúpiť.³⁰ Následne bol na odporúčanie SNA fond ponúknutý Archívu SAV, kde bolo jeho uloženie z hľadiska proveniencie vhodnejšie.

So súhlasom Františka Nižnánskeho ml. bol fond 7. septembra 2020 presunutý do Archívu SAV. Išlo o osem archívnych škatúľ v rozsahu približne jedného bežného metra dokumentov z rokov 1937 - 2008, ku ktorým bol vyhotovený len zbežný súpis. Akvizičná komisia Archívu SAV fond 25. novembra 2020 navrhla na odkúpenie. Spracovanie fondu bolo pre pandémiu dočasne pozastavené a napokon bolo realizované formou záverečnej práce, čím bol fond pripravený na sprístupnenie.

Archívna a obsahová charakteristika osobného fondu³¹

Osobný fond je typ archívneho fondu, ktorý vznikol z písomností a iných záznamov fyzickej osoby, ktorá je verejne známa svojou prácou v príslušnom odvetví, prípadne sa svojim dielom a životom inak zaslúžila o uchovanie a opateru vlastných dokumentov.³² Pri štúdiu teórie osobného fondu sme sa priklonili k názorom Elemíra Rákoša, podľa ktorého predpokladom pre vznik tohto typu fondu, rovnako ako pri iných archívnych fondoch, je vytváranie vlastnej „registratúry“. Keďže pôvodca osobného fondu nevedie evidenciu vlastných záznamov a dokumentov, nazvať jeho pred archívnu pozostalosť registratúrou nie je vhodné. Pojem registratúra označuje súbor všetkých registratúrnych záznamov evidovaných ich pôvodcom, ktoré vznikli z jeho činnosti.³³ Vzhľadom na fakt, že v našom priestore chýba terminológia pre túto časť dokumentov, vytvorili sme pre ich označenie pojem „kváziregistratúm.“³⁴ Vychádzali sme z faktu, že pôvodca svoje dokumenty, rovnako ako pri registratúre, na základe nejakého kľúča preberá, usporadúva a vyraďuje. Naproti reálnej registratúre nevytvára registratúrny denník a vlastné dokumenty nepodliehajú lehote uloženia ani znaku hodnoty. Typ dokumentov, spôsob a dobu uloženia určuje pôvodca sám podľa vlastných potrieb a nepodliehajú usmerneniam vydanými odborom archívov a registratúr MV SR.³⁵ V prípade osobného fondu „kváziregistratúru “ vytvára pôvodca, ktorý sám vykonáva výber a vyraďovanie. Tým upravuje kvalitu a kvantitu vlastnej pozostalosti a upravuje aj vzťahy medzi jednotlivými dokumentmi.³⁶
Keďže pôvodca za svojho života nevytvára úmyselne osobný fond, ale ten je vytvorený následne z jeho dokumentov, môže sa stať, že z pôvodnej „kváziregistratúry“ pôvodcu sa zachová len časť, z ktorej nie je možné vytvoriť plnohodnotný archívny fond. V takýchto prípadoch by sa mal zo zachovanej pozostalosti vytvoriť fragment alebo zlomok osobného fondu pre uchovanie aspoň časti agendy spoločensky významného pôvodcu.³⁷ V niektorých prípadoch, ak existuje osobný fond osoby príbuznej pôvodcovi, prípadne ak je pôvodca významným členom alebo zakladateľom nejakej inštitúcie, je možné polemizovať, či by bolo vhodnejšie namiesto vytvárania samostatného osobného fondu fragment priradiť k už existujúcemu príbuznému fondu. Jedná sa najmä o prípady, keď množstvo zachovaných dokumentov nie je dostatočné na vytvorenie plnohodnotného fondu a obsahovo dopĺňajú už existujúci fond. Pri rozhodovaní je však potrebné vziať do úvahy typológiu a obsah dokumentov vo fragmente, a samozrejme aj vo fonde, ku ktorému by daný fragment mal byť pripojený.³⁸
Archivár nedokáže kvalitne a správne spracovať archívny fond, pokiaľ nie je dostatočne oboznámený s jeho obsahom a históriou. Základné odborné činnosti, ktoré archivári používajú pri sprístupňovaní archívnych fondov, sú stanovené a prispôsobené potrebám všetkých typov archívnych fondov.³⁹ Je pritom nutné zohľadňovať provenienčný princíp a v prípadoch, keď je vhodnejšie upustiť od pôvodného uloženia samotným pôvodcom osobného fondu, stanoviť štruktúru na základe charakteru dokumentov a bádateľských potrieb.⁴⁰ Vo fonde František Nižnánsky proces spracovania prebiehal pomerne jednoducho. Pôvodný systém usporiadania vychádzal z „kváziregistratúry“ pôvodcu a triedením prešiel už po prevzatí do archívu. Po vytriedení na archívne dokumenty a záznamy bez trvalej dokumentárnej hodnoty bol autorkou vyhotovený základný súpis ako podklad pre vytvorenie väčších celkov - vecných skupín a podskupín. Časový rozsah fondu prekračuje život pôvodcu, ide však o dokumenty, ktoré boli do fondu vložené umelo pozostalými, no týkajú sa jeho života, diela a pripomínajú jeho pamiatku.
V súčasnosti pre naše územie neexistuje záväzná jednotná štruktúra pre spracovanie osobných fondov, iba zaužívaná prax pri vytváraní ich vnútornej štruktúry. Preto si jednotlivé archívy, prípadne archivári, môžu vytvoriť vlastnú štruktúru prispôsobenú pre potreby archívu a bádateľov, no vo väčšej miere sa musí zhodovať alebo aspoň približovať zaužívanej štruktúre. Túto možnosť využil aj Archív SAV, ktorý si vytvoril vlastnú štruktúru pre zjednotenie spracovania a inventarizácie archívnych fondov inštitúcií a osobných fondov. Štruktúra spracovania fondov v Archíve SAV vychádza zo zásad prijatých v rámci vzájomnej spolupráce archívov akadémií vied bývalých socialistických krajín, ktorú vypracoval poľský archivár Zygmunt Kolankowski, riaditeľ Archívu Poľskej akadémie vied. Jeho štúdiu, prednesenú na 3. konferencii zástupcov archívov akadémií vied socialistických krajín v roku 1971 v Berlíne, uverejnila Slovenská archivistika v roku 1972. Z. Kolankowski vymedzuje osobný fond vecným a chronologickým ohraničením.⁴¹ Pri vecnom vymedzení má archivár prihliadať na to, čo môže a malo by byť obsahom osobného fondu. Je potrebné stanoviť, či bude spracovateľ prísne dodržiavať provenienčný princíp, alebo ponechá vo fonde aj záznamy cudzej proveniencie, ktoré sa nejakým spôsobom spájajú s osobou pôvodcu. Chronologické ohraničenie osobného fondu by podľa provenienčného princípu malo byť vymedzené dátumom narodenia a dátumom úmrtia pôvodcu. V praxi sú však súčasťou fondu často aj posmrtné doklady pôvodcu, prípadne publikácie a laudácie súvisiace s úmrtím a uctením si pamiatky pôvodcu. V prípade starších dokumentov ide poväčšine o materiál starších rodinných príslušníkov, prípadne ak pôvodca pracuje pri výskume so starším materiálom, ako je on sám. Archív SAV považuje za správne zaradiť do osobného fondu aj takéto archívne dokumenty, ktoré sa týkajú pôvodcu a do osobného fondu boli doplnené cudzou osobou, a to pre ich jednoznačnú hodnotu a prínos pri ich správnom zaradení do štruktúry fondu.⁴² Preto sú pri časovom ohraničení jednotlivých archívnych fondov roky, ktoré presahujú obdobie života pôvodcu, uvádzané v okrúhlych zátvorkách.⁴³
K samotnej metodike bola v roku 2023 vytvorená príručka, ktorá má usmerňovať archivárov a iných spracovateľov archívnych fondov v Archíve SAV. Cieľom je zosúladiť metodiku s tendenciami vývoja svetového archívnictva a dosiahnuť väčšiu podrobnosť poskytnutých informácií o archívnych súboroch v presne stanovenom rozsahu a štruktúre. Touto cestou sa metodika snaží vyzdvihnúť inventár na vyššiu úroveň, aby bol považovaný za autorské dielo spracovateľa.⁴⁴
Inventárny súpis osobného fondu František Nižnánsky obsahuje spolu 314 inventárnych jednotiek, ktoré sú podľa štruktúry rozdelené do ôsmich hlavných vecných skupín s ďalšími podskupinami. Vecné skupiny sme očíslovali rímskymi číslami I. až VIII. a podskupiny sme následne označili abecedne, napr. I.A. Pri potrebe vytvorenia podskupiny nižšej úrovne číslovanie pokračuje arabským číslom, napr. I.A.1.⁴⁵ Inventárne jednotky obsahujú súbor dokumentov a len ojedinele sa vyskytuje jednotlivina. Tvorili sme ich na základe už existujúceho usporiadania od pôvodcu v súlade s metodikou archívu. V niektorých prípadoch sa javilo ako vhodné vytvoriť z viacerých jednotlivín skupinu dokumentov. Napríklad v prípade príležitostnej korešpondencie, kam sme v rámci inventárnej jednotky zaradili viaceré pozvánky. Popis inventárnej jednotky obsahuje názov publikácie, článku, podujatia, alebo osoby a inštitúcie, s ktorou si pôvodca dopisoval. V prípade Dokumentov z funkcií popis inventárnej jednotky tvorí názov ústavu, v ktorej pôvodca funkciu zastával. Ak sa popis nedal vyjadriť názvom, obsahuje krátku charakteristiku dokumentu, na základe ktorej bádateľ získa informáciu o obsahu inventárnej jednotky.
Prvá vecná skupina nesie označenie I. Dokumenty z vedeckej činnosti, obsahuje spolu 68 inventárnych jednotiek a je zložená z viacerých podskupín. Prvá podskupina Vedecké práce sa ďalej člení do štyroch podskupín Monografie, Štúdie a články, Referáty, Záverečné správy a výskumné úlohy. Ďalšie podskupiny tvoria Odborné práce, Literárne práce, Vedecká dokumentácia a na záver Vedecké podujatia. Časové ohraničenie sa pohybuje v rozmedzí rokov 1938 až 1966.⁴⁶ Ako označuje názov, dokumenty vo vecnej skupine zachytávajú vedeckú a spoločenskú prácu pôvodcu. Nachádzajú sa v nej monografie zamerané na veterinárne lekárstvo a konkrétne zvieracie ochorenia. Pôvodca si starostlivo odkladal všetky koncepty, takže sa zachovali aj články, referáty a štúdie, ktoré boli publikované v rôznych periodikách. Niektoré sa zachovali vo forme separátov. Okrem vedeckých prác sú v skupine uložené aj záverečné správy a výskumné úlohy, ktorým sa pôvodca venoval počas práce na ŠDVU a ŠVVU.⁴⁷ V podskupine Literárne práce sa zachovala napríklad jeho báseň venovaná opičke Macacus, alebo vedecko-popularizačný článok „Mier - záruka vedeckej spolupráce medzi národmi."⁴⁸
František Nižnánsky bol jedným z prvých československých veterinárov, ktorí sa zúčastňovali na medzinárodných kongresoch a zasadnutiach, ako bol napríklad XIV. Medzinárodný veterinárny kongres v Londýne v roku 1949 alebo VIII. Zjazd pre porovnávaciu patológiu v Lausanne v roku 1955. Z podujatí, ktorých sa zúčastnil, sa vo fonde zachovali programy, správy zo zahraničných ciest a články publikované v periodikách.⁴⁹ Do pozornosti dávame pracovné schôdze Nemeckej spoločnosti veterinárnych patológov, ktorej bol členom. Zachovali sa dokumenty zo schôdzí od roku 1960 až po rok 1966.⁵⁰
Druhá vecná skupina II. Dokumenty z funkcií sa rovnako skladá z viacerých podskupín a obsahuje 36 inventárnych jednotiek z rokov 1947 až 1966. Keďže v pôvodnom usporiadaní boli dokumenty uložené spolu a ich následnosť bola podmienená ich charakterom a obsahom, sme vytvorili z dôvodu ľahšej orientácie viaceré podskupiny. Rozdelenie je nasledujúce: Vedecké funkcie akademické (funkcie, ktoré pôvodca zastával v rámci SAV a ČSAZV), Vedecké funkcie rezortné, Menovania a Vedecké funkcie medzirezortné. Gro dokumentov v skupine sa týka pracovnej agendy ústavov, zamestnaneckých sporov a riešenia pracovnej disciplíny. Nachádzajú sa tu záznamy a vlastné poznámky zo zasadnutí sekcií poľnohospodárskych vied, správy zo zahraničnej návštevy doktora Siegfrieda Schönherra z Nemecka a profesora Heinza Röhrera z Nemecka, alebo korešpondencia s Bulharskou akadémiou vied, ktorá neskôr viedla k spolupráci.⁵¹ Skupina obsahuje aj dokumenty spojené s členstvom v Nemeckej spoločnosti veterinárnych patológov a ďalšie menovania do funkcií.⁵² Medzi tie patrí napríklad menovanie za člena vedecko-technickej rady pri Povereníctve pôdohospodárstva, menovanie do komisie pre vybudovanie Veterinárneho výskumného ústavu, menovanie za člena vedeckých rád v rámci Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre a mnohé ďalšie.⁵³
Tretia vecná skupina obsahuje Biografické dokumenty, ktoré pozostávajú z podskupín: Osobné doklady, Školské doklady, Pracovné doklady, Životopisy, Publikované práce a Vyznamenania a ceny. Počet inventárnych jednotiek v tejto skupine je 20 a rozpätie rokov 1926 až 1969. V tejto skupine sa stretávame s prvými dokumentmi vzniknutými po smrti pôvodcu.⁵⁴ Do pozornosti by sme chceli dať najmä pamätníky atletickej kariéry a denníky. Denníky si pôvodca viedol paralelne v dvojitom vyhotovení, pravdepodobne jeden pracovný a jeden súkromný.⁵⁵ Zaujímavosťou je, že sa zachovali denníky od roku 1954 až po rok 1967, kedy pôvodca zomrel, s výnimkou diárov z roku 1958. Biografické doklady obsahujú aj dokumenty spojené s vyšetrovaním nehody, pri ktorej bol František Nižnánsky vážne zranený. Súčasťou skupiny sú dokumenty spojené so snahou rodiny o rehabilitáciu in memoriam, ktorá bola nakoniec v roku 1969 úspešná.⁵⁶ F. Nižnánskemu bolo in memoriam v Košiciach v roku 1969 udelené vyznamenanie, konkrétne Adámiho cena pre veterinárnych lekárov.⁵⁷
Štvrtá vecná skupina - Korešpondencia - je najrozsiahlejšia a obsahuje 147 inventárnych jednotiek. Je rozdelená do štyroch podskupín na: Korešpondenciu s osobami, Korešpondenciu s organizáciami, Príležitostnú korešpondenciu a Zoznamy adries a vizitky. V rámci fondovej skupiny sa stretávame s najväčším časovým rozsahom od roku 1923 až po rok 1967. Pôvodca si korešpondenciu uchovával rozdelenú podľa osôb vo farebných obaloch, ktoré mal označené menom a v niektorých prípadoch aj poznámkou.⁵⁸ V korešpondencii s osobami - rovnako ako s inštitúciami - sa prelína pracovná a súkromná agenda. Okrem vedeckých diskusií a posielania si najnovších vedeckých článkov si korešpondujúci často písali aj o svojich rodinách. Ako zaujímavosť by sme uviedli korešpondenciu s dánskym kolegom Axelom Thomsenom, ktorý k listu priložil pripináčik dánskej vlajky pri príležitosti pripomenutia si „najlepšej konferencie, ktorú kedy navštívil. “ Išlo o Seminár o brucelóze hospodárskych zvierat, ktorý organizoval F. Nižnánsky.⁵⁹
Piata vecná skupina je venovaná obrazovej dokumentácií. Nachádza sa v nej 58 fotografií. Fotografie sme rozdelili do kategórií podľa tematiky a boli datované len na základe našich dohadov, prípadne neboli datované vôbec.⁶⁰
Šiesta vecná skupina nesie názov VI. O pôvodcovi fondu a obsahuje 11 inventárnych jednotiek rôzneho charakteru. Ide najmä o novinové výstrižky článkov o jeho úspechoch, ktoré si uchoval na pamiatku.⁶¹ Nachádzajú sa tu laudácie na počesť pôvodcu, články pri príležitosti udelenia ocenení pôvodcovi či materiál k zostaveniu jeho profilu do rôznych biografických slovníkov.⁶² Sú tu zaradené aj posmrtne vydané publikácie venované jeho osobe, napríklad biografické dielo Júliusa Molnára „Veda na dlhé trate... Život a dielo Františka Nižnánskeho (1911 - 1967).“⁶³ V skupine sa teda nachádzajú aj záznamy vložené po smrti pôvodcu jeho pozostalými. Datovanie sa pohybuje medzi rokmi 1957 a 2014.⁶⁴
Predposledná vecná skupina VII. Práce iných autorov obsahuje rôzne dokumenty, ktoré si pôvodca z nejakého dôvodu ponechal, čím sa stali súčasťou jeho fondu. Nachádza sa tu 19 inventárnych jednotiek z rokov 1933 až 1966.⁶⁵
Na záver fondu boli zaradené Materiály rodiny tvoriace VIII. vecnú skupinu, ktoré sú v počte inventárnych jednotiek najskromnejšie (iba štyri). Okrem vzájomnej korešpondencie členov rodiny tu nachádzame potvrdenie dcéry Sone o ukončení praxe v Taliansku alebo úmrtný list manželky Márie.⁶⁶

Využiteľnosť fondu
Osobný fond Františka Nižnánskeho predstavuje významný archívny celok, ktorý napriek menšiemu rozsahu vyniká obsahovou bohatosťou a typologickou rôznorodosťou dokumentov. Slúži nielen na uchovanie pozostalosti významného pôvodcu, ale aj na hlbšie poznanie jeho osobnosti, vnútorného sveta, každodenného života a medziľudských vzťahov. Fond je využiteľný tak pre odborný výskum, ako aj pre širšiu verejnosť, pričom dokumenty môžu tvoriť jadro výskumu alebo ho dopĺňať. Primárne môže fond slúžiť na výskum života a diela veterinárneho lekára Františka Nižnánskeho. Obsahuje materiály od jeho detstva až po úmrtie, vrátane posmrtných dokladov a dokumentov vzniknutých po jeho smrti. Vďaka pracovným materiálom, podkladom k výskumom, diárom a bohatej korešpondencii je možné zostaviť ucelený životopis, prehľad jeho vedeckej činnosti, publikácií, funkcií a zároveň sledovať jeho osobné pocity, názory, každodennú rutinu i rodinné a priateľské vzťahy. Fond tak F. Nižnánskeho zachytáva nielen ako vedca, ale aj ako človeka.

František Nižnánsky patril k zakladateľom systematickej veterinárnej praxe a laboratórneho výskumu na Slovensku. Jeho fond poskytuje cenný materiál pre výskum vývoja veterinárnej medicíny, budovania ústavov, zmien v diagnostických a preventívnych metódach, ako aj boja proti epizoonózam a antropozoonózam, napríklad bruce- lóze či tuberkulóze. Dôležitým prínosom je dokumentácia medzinárodnej spolupráce, účasti na kongresoch a šírenia poznatkov do zahraničia. Sekundárne je fond využiteľný pri výskume inštitúcií, v ktorých Nižnánsky pôsobil, keďže ponúka osobný pohľad zamestnanca a vedúceho, odlišný od oficiálnych dokumentov ústavov. Zároveň poskytuje cenné svedectvo o spoločensko-politických pomeroch 20. storočia, najmä o kádrových previerkach, politickom tlaku na vedcov a procesoch rehabilitácie. Významná je korešpondencia s kolegami či s bratom Jožom Nižnánskym, čo umožňuje sekundárny výskum literárneho a kultúrneho prostredia doby.

Záver
Osobnosť MVDr. Františka Nižnánskeho by nemala ostať v zabudnutí. Svojou odbornou, organizačnou a pedagogickou činnosťou sa významne zaslúžil o budovanie systematickej veterinárnej praxe, rozvoj laboratórneho výskumu, výchovu novej generácie špecializovaných veterinárnych odborníkov a medzinárodnú vedeckú spoluprácu. Osobný fond je uložený v Archíve Slovenskej akadémie vied a dnes je plnohodnotne sprístupnený. Spracovanie fondu potvrdilo jeho mimoriadnu obsahovú a typologickú rôznorodosť. Dokumenty zachytávajú nielen odbornú a vedeckú činnosť pôvodcu, ale aj jeho osobný život, medziľudské vzťahy a hodnotové postoje. Jeho spracovanie potvrdzuje význam osobných fondov ako nenahraditeľného zdroja poznania, ktorý dopĺňa archívne fondy inštitúcií a prispieva k hlbšiemu pochopeniu dejín vedy a spoločnosti. Štúdia zároveň poukazuje na špecifiká spracovania osobných fondov, predovšetkým na problematiku „kváziregistratúry,“ provenienčného princípu a potrebu flexibilného prístupu k tvorbe štruktúry fondu. Využitie metodiky Archívu SAV umožnilo zachovať pôvodné usporiadanie dokumentov v maximálnej možnej miere a zároveň vytvoriť prehľadnú inventárnu pomôcku zodpovedajúcu potrebám bádateľov. Na záver je potrebné poukázať na absenciu jednotnej metodiky a ustálenej terminológie pre spracovanie osobných fondov v slovenskom prostredí. Skúsenosti získané pri spracovaní tohto fondu potvrdzujú potrebu odbornej diskusie a postupnej modernizácie metodických postupov v archívnictve tak, aby sa dokázali prispôsobiť charakteru súčasných archívnych dokumentov.

SUMMARY

THE PERSONAL FONDS OF MVDR. FRANTIŠEK NIŽNÁNSKY
The study presents the personal fonds of MVDr. František Nižnánsky (1911 - 1967), a prominent Slovak veterinarian, scientist, organiser of veterinary research, and corresponding member of the Slovak Academy of Sciences. It outlines his life, scientific career, institutional activities, research on anthropozoonoses, especially brucellosis, and his role in developing systematic veterinary medicine and laboratory diagnostics in Slovakia. The text also examines the history, structure, and archival processing of his personal fonds preserved in the Archive of the Slovak Academy of Sciences. Particular attention is paid to the methodological issues of processing personal fonds, including the concept of “quasi-registry,” the application of the principle of provenance, and the creation of an inventory aid. The fonds, consisting of 314 inventory units, documents Nižnánsky’s scientific, pedagogical, organisational, public, and private life. The study emphasises its value for research into the history of veterinary medicine, archival science, scientific institutions, and twentieth-century social history.

Čítať celú štúdiu

Od pečate k novému erbu evanjelického cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej

JURÁNYI, Ladislav

Rozsah: 38-50

PDF Štúdia

Abstrakt:

JURÁNYI, Ladislav. Od pečate k novému erbu evanjelického cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2026, No. 1, p. 38-50.

The study documents the creation of a new heraldic emblem of the Evangelical Church of the Augsburg Confession in Dunajská Lužná, which was solemnly introduced on October 6, 2024, on the occasion of the 210th anniversary of the consecration of the Evangelical Church. The new coat of arms is based on a unique seal from 1830, discovered during archival research, and becomes a visual expression of the congregation’s spiritual identity. The text places the coat of arms within the deep historical context of the village, from medieval references through the Reformation to the post-war settlement by Slovak Lutherans from Košariská-Priepasné. It describes the development of church life and the ministry of spiritual figures in the area of present-day Dunajská Lužná. The study analyzes the heraldic elements of the coat of arms, their symbolism, and liturgical connections, emphasizing the significance of the coat of arms as a living sign of memory, faith, and service.

Keywords: Dunajská Lužná, church history, Evangelical Church, seal, coat of arms, Evangelical congregation.

Mgr. Ladislav Jurányi, Centrum spoločných činností SAV, v. v. i., Archív SAV, Dúbravská cesta 9, 841 04 Bratislava. E-mail: ladislav.juranyi@savba.sk

Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ďalej len ECAV) v Dunajskej Lužnej si 6. októbra 2024 pripomenul 210. výročie posvätenia evanjelického chrámu Božieho. Pri tejto príležitosti bol pri slávnostných službách Božích PhDr. Ladislavom Vrtelom - heroldom Slovenska - uvedený aj nový erb cirkevného zboru. Podkladom pre erb cirkevného zboru bola pôvodná pečať evanjelického cirkevného zboru z roku 1830, ktorú sa podarilo objaviť autorovi tejto štúdie počas archívneho výskumu. Archívny výskum súvisí s pripravovanou publikáciou, ktorá sa bude podrobne venovať dejinám cirkevného zboru. História evanjelikov v dnešnej Dunajskej Lužnej však siaha oveľa hlbšie do minulosti. Výskum cirkevnej sfragistiky a heraldiky na Slovensku je v porovnaní s mestskou, šľachtickou či štátnou sfragistikou stále len okrajovo rozpracovanou oblasťou. systematické spracovanie pečatí cirkevných zborov, najmä evanjelických, dodnes absentuje a dostupné poznatky sú rozptýlené v čiastkových štúdiách, archívnych edíciách a heraldických návrhoch.
V oblasti cirkevných pečatí sa výskumu najintenzívnejšie venuje Miroslav Glejtek,¹ ktorý sa sústreďuje predovšetkým na katolícku cirkevnú sfragistiku a jej vývoj v ranom novoveku. Tiež je autorom mnohých osobných a inštitucionálnych cirkevných erbov. Zo staršej generácie sa najmä Jozef Novák²venoval sfragistike a heraldike, predovšetkým mestským a obecným pečatiam a šľachtickej heraldike, no jeho práce predstavujú dôležitý metodologický základ aj pre cirkevnú symboliku. Frederik Federmayer³ sa cirkevnej ikonografii venuje skôr okrajovo, najmä v súvislosti s dejinami šľachtických fundácií, kostolov a patrocínií. Osobitné miesto v súčasnom výskume zaujíma Ladislav Vrtel, ktorý ako predseda Heraldickej komisie ECAV na Slovensku a autor/spoluautor viacerých erbov cirkevných zborov systematicky vychádza z archívneho výskumu pôvodných pečatí a pečiatok. Jeho heraldické riešenia, publikované v Heraldickom registri Slovenskej republiky,⁴ predstavujú v súčasnosti najkomplexnejší súbor poznatkov o vizuálnej identite evanjelických cirkevných zborov. Napriek týmto čiastkovým príspevkom však neexistuje ucelená syntéza, ktorá by sa venovala vývoju, ikonografii a funkcii pečatí evanjelických cirkevných zborov v dlhodobom horizonte od 16. do 20. storočia. Chýba aj katalóg pečatí jednotlivých zborov, ich typológia či porovnávacia analýza regionálnych rozdielov. Práve preto je potrebné zasadiť pečať cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej do širšieho rámca vývoja evanjelickej sfragistiky a heraldiky v Uhorsku a na Slovensku.

Výskum evanjelickej cirkevnej sfragistiky na Slovensku naráža na niekoľko metodologických a pramenných špecifík, ktoré vysvetľujú, prečo táto oblasť doteraz nebola spracovaná systematicky. Na rozdiel od katolíckej cirkvi, ktorá mala v Uhorsku pevne vybudovanú hierarchickú štruktúru a centralizovanú administratívu, evanjelické cirkevné zbory fungovali od reformácie v 16. storočí až do 20. storočia decentralizovane, s výraznou autonómiou jednotlivých zborov a kontubernií (v roku 1735 premenované na senioráty).⁵ To sa odrazilo aj v ich vizuálnej identite: pečate vznikali ad hoc, podľa potrieb konkrétneho zboru, bez centrálnej normy či záväzného ikonografického manuálu. Ďalším špecifikom je pramenná rozptýlenosť pečatí. Pečate evanjelických zborov sa nenachádzajú v jednom type dokumentov, ale sú roztrúsené v matrikách, se- niorátnych protokoloch, účtovných knihách, či korešpondencii farárov. Mnohé z nich sú zachované len fragmentárne alebo v podobe neskorších odtlačkov na gumových pečiatkach z 20. storočia. To spôsobuje, že výskum si vyžaduje kombináciu archívnej heuristiky, ikonografickej analýzy a porovnávacej heraldiky.
Špecifickým problémom je aj jazyková a konfesijná pluralita. Evanjelické zbory v Bratislavskej stolici používali v rôznych obdobiach latinčinu, nemčinu, maďarčinu aj slovenčinu, čo sa odráža v nápisoch pečatí. Navyše, v multikonfesijnom prostredí Uhorska dochádzalo k vzájomnému ovplyvňovaniu symboliky medzi evanjelikmi, reformovanými a katolíkmi, čo si vyžaduje opatrnú interpretáciu ikonografických prvkov.
V neposlednom rade treba zdôrazniť, že evanjelická sfragistika je úzko spätá s právnym postavením evanjelickej cirkvi. Pred Tolerančným patentom (1781) mali evanjelické zbory obmedzené možnosti používať pečate, keďže často nemali právnu subjektivitu. Až po roku 1781 sa pečate stávajú bežnou súčasťou cirkevnej administratívy, čo vysvetľuje ich výrazný nárast v 19. storočí. Všetky tieto faktory spôsobujú, že výskum evanjelickej sfragistiky na Slovensku je nielen málo prebádaný, ale aj metodologicky náročný. Práve preto je dôležité zasadiť pečať cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej do širšieho kontextu vývoja evanjelickej ikonografie a heraldiky, aby bolo možné pochopiť jej miesto v dejinách vizuálnej identity ECAV.

Na území Uhorska sa začínajú objavovať vlastné pečate evanjelickej cirkvi v prvej polovici 17. storočia, najmä po Žilinskej synode, ktorá vytvorila jej organizačnú štruktúru.⁶ Z roku 1642 sa zachovala pečať Malohontského kontubernia s vyobrazením jednosťažňového korábu na vodných vlnách, ktorá sa stala podkladom pre súčasný erb Rimavského seniorátu ECAV.⁷ Po nástupe protireformácie a vzniku artikulárnych miest (1681) sa evanjelické zbory ocitli v právne obmedzenom postavení, čím nastala aj stagnácia používania pečatí. Zásadný zlom predstavuje až Tolerančný patent Jozefa II. v roku 1781, kedy evanjelici získali právnu subjektivitu, čím vzniká aj potreba vlastných pečatí. Bratislavský stoličný seniorát, do ktorého administratívne patril neskôr aj cirkevný zbor Mišérd (dnes Dunajská Lužná), začal používať pečať až od roku 1803. V pečatnom poli sa nachádzal chrám s kupolou zakončený krížom a sviečka na svietniku vyžarujúca veľké svetlo.⁸ Vznikajúce potolerančné cirkevné zbory zavádzajú používanie pečatí až postupne. Najvýznamnejším a základným symbolom evanjelickej cirkvi je takzvaná Lutherova ruža, ktorá sa vyskytuje v evanjelickej sfragistike a heraldike od roku 1530 až do súčasnosti. Okrem Lutherovej ruže možno zaradiť medzi najviac používané symboly evanjelickej sfragistike knihu znázorňujúcu Bibliu, kríž a kalich.

K dejinám evanjelického cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej
Obec Dunajská Lužná, ležiaca v hornej časti Žitného ostrova v blízkosti hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, sa v súčasnosti stala (po Bernolákove a Smižanoch) treťou najľudnatejšou obcou na Slovensku (počet nahlásených obyvateľov k 31. 12. 2023 bolo už viac ako 8000). Obec v tomto roku „oslávila“ iba 50. výročie svojej existencie, pretože vznikla k 1. 1. 1974 spojením troch pôvodne samostatných obcí: Nové Košariská, Jánošíková a Nová Lipnica. Do roku 1945 žilo v týchto obciach prevažne nemecké obyvateľstvo, ktoré bolo po skončení druhej svetovej vojny na základe tzv. Benešových dekrétov a „kolektívnej viny“ násilne vysťahované z Československa. Do obcí sa prisťahovali noví osídlenci najmä z rodiska M. R. Štefánika - z Koša- rísk, Terchovej a z oravskej obce Veľká Lipnica, ktorá je dnes súčasťou Poľska. Kostol evanjelického cirkevného zboru sa nachádza v časti Nové Košariská, pred rokom 1945 známej ako nemecká obec Mischdorf, alebo pod maďarským názvom Misérd (historický slovenský názov - Mišdorf/Mišérd).⁹
Najstaršia dôveryhodná písomná zmienka o obci pochádza z roku 1283 v podobe villa Mysser v súvislosti s obchôdzkou chotára dnes už neexistujúcej dediny Arus. Z listiny je známe, že dedina bola obývaná „hosťami“ - Nemcami. V roku 1294 obec získal donáciou bratislavský richtár Hertlinus od kráľa Ondreja III., v ktorej sa spomína, že dedina bola opustená. Počas 14. storočia ho už vlastnila richtárska rodina Jakubovcov. Možno predpokladať, že najmä vďaka bratislavským richtárom sa v obci usadili nemecké rodiny. V januári 1302 je v obci listinne doložená farnosť s kostolom sv. Martina. Podľa archeologických výskumov je vznik pôvodne neskororománskeho kostola sv. Martina datovaný do druhej polovice 13. storočia. V súčasnosti je kaplnka sv. Martina najstaršou zachovanou sakrálnou stavbou v obci (po veľkom požiari v roku 1852 sa z kostola zachovalo iba presbytérium, ktoré bolo upravené na kaplnku). Bratislavský richtár Jakub II. dal okolo roku 1360 opraviť farský kostol na vlastné náklady. Prvým menovite známym farárom bol v roku 1342 istý farár Peter. Okrem neho menovite poznáme v roku 1400 farára Pavla a v roku 1423 farára Jakuba.¹⁰
Množstvo spoločenských zmien, ktoré prinieslo 16. storočie, zásadne vplývalo nielen na obyvateľstvo Žitného ostrova, ale aj celej krajiny. Značný vplyv pre život obyvateľov obce mala osmanská hrozba, noví zemepáni a tiež postupne sa šíriace Lutherovo učenie. Reformačné myšlienky Martina Luthera začali prenikať na územie Bratislavskej stolice už v roku 1526 a postupne zapúšťali korene a získali sympatie najmä medzi nemeckým, ale aj medzi maďarským a slovenským obyvateľstvom.¹¹ Nové učenie si osvojovali i študenti z Uhorska, ktorí študovali na nemeckých univerzitách, a malo podporu u uhorskej šľachty. Medzi sympatizantov patril hornouhorský kapitán Gašpar Šerédy, ktorý v roku 1546 získal svätojurské panstvo a stal sa zemepánom dediny Mišérd (Myserd).¹² On sám síce študoval na talianskych univerzitách, ale svojho synovca poslal na štúdiá do Wittenbergu.
Prvé náznaky reformačných vplyvov vo farnosti sa objavujú v rokoch 1561 a 1562, kedy sa vykonali kanonické vizitácie na podnet arcibiskupa Mikuláša Oláha. Podľa vizitátora bola veľká časť farností bez kňaza. Vo farnosti Mišérd a jej filiálke Dénešd (dnes Jánošíková, časť Dunajskej Lužnej) bol v tomto období farárom istý kňaz menom Albert. V roku 1561 sa o ňom vizitátor zmienil, že ,,sa oženil so svojou slúžkou“, napriek tomu všetky liturgické obrady a sviatosti vysluhoval podľa rímskeho rítu. O rok neskôr sa s ním vizitátor nestretol, pretože sa farár Albert „odsťahoval na iné miesto“. Poznamenal o ňom, že „je farárom, katolíckym mužom, napriek tomu má manželku“. Kam sa odsťahoval, nie je známe. Mohol sa usadil v blízkom mestečku Šamorín, ktoré v roku 1562 vizitátor označil za ohnisko reformácie. Podľa knihy mestských účtov v roku 1591 pôsobil v Šamoríne „ženatý kňaz Albert“.¹³ Aj keď je to o 29 rokov neskôr, nemožno vylúčiť jeho stotožnenie s Albertom - farárom v Mišérde. O dva roky neskôr (1593) už v Šamoríne pôsobil evanjelický kazateľ menom Matúš, takže tam už koncom storočia existoval cirkevný zbor.¹⁴
Vznik evanjelického cirkevného zboru Mišérd sa donedávna predpokladal okolo roku 1640. Podľa najnovších výskumov však zbor musel vzniknúť koncom 16., alebo na prelome 16. - 17. storočia. Rukopis k dejinám evanjelického cirkevného zboru v Šamoríne (1901) obsahuje zmienku o kazateľovi v Mišérde (jeho meno však nie je známe), ktorého v roku 1602 vojaci vyhnali zo svojho pôsobiska a útočisko našiel v Šamoríne, spoločne s kazateľom z dediny Zurndorf v mošonskej stolici (dnes v spolkovej krajine Burgenland, Rakúsko).¹⁵ Ten bol nútený opustiť svoj zbor už v júni 1601. Možno však predpokladať, že po Bočkajovom povstaní sa zbor hneď obnovil.
Po Žilinskej synode v roku 1610 zvolanej palatínom Jurajom Thurzom boli zriadené tri superintendecie (evanjelické „biskupstvá“). Na čele bojnickej superinten- dencie bol zvolený Izák Abrahamides Hrochotius, ktorý počas svojho úradovania stihol navštíviť v roku 1613 aj obnovený zbor v Mišérde. Niekedy v tomto období mohla vzniknúť pri zbore aj škola. Najstaršia zmienka o prítomnosti učiteľa (magister scholae) pochádza z kanonickej vizitácie bratislavského prepošta a vacovského biskupa Juraja Draškoviča z roku 1634, ktorú vykonal z poverenia ostrihomského arcibiskupa a kardinála Petra Pázmaňa. V zápisnici poznamenal, že kazateľ aj s učiteľom prišiel do obce z Rakúska, ale menovite ich neuviedol.¹⁶ Z iných prameňov však je známe meno kazateľa, ktorým bol minimálne od roku 1634 Gašpar Schrank.¹⁷ Ten pôsobil v zbore zrejme do roku 1640, kedy ho vystriedal Wolfgang Peller. Peller bol farárom zboru do roku 1647, kedy sa stal nemeckým kazateľom v Rožňave.¹⁸ V rokoch 1647 - 1650 nasledoval Dávid Kilger mladší,¹⁹ ktorého otec Dávid Kilger starší bol od roku 1607 prvým rektorom evanjelickej mestskej školy v Bratislave, kam prišiel na pozvanie mestskej rady z bavorského Lauingenu. Po Kilgerovi v roku 1650 nastúpil na miesto farára Michael Bayer a po ňom od roku 1657 Ján Gebhard. Ten pôsobil v zbore do roku 1662, kedy musel opustiť svoje pôsobisko a uchýliť sa do Bratislavy.²⁰

V tom období bol evanjelikom násilným spôsobom odňatý farský kostol sv. Martina, ktorý mal po vyše polstoročí opäť slúžiť katolíkom. Odňatie kostola pomocou vojakov a podporou rodiny Kerekesovcov zrealizoval neskorší arcibiskup a vtedajší prefekt svätojurského a malinovského panstva Juraj Selepčéni,²¹ ktorý v záujme rekatolizácie neváhal používať aj násilné prostriedky. Medzi jeho pomocníkov patril biskupický rodák Benedikt Szomolányi, ktorý bol od roku 1661 aj kanonikom bratislavskej kapituly. Ďalším bol benediktín Anzelm František Kerekes, syn radcu Uhorskej kráľovskej komory Andreja Kerekesa, ktorý bol v tom čase aj patrónom a vlastníkom pozemkov okolo kostola. Po odňatí kostola sa stal zrejme na určitý čas správcom obnovenej farnosti Mišérd práve Benedikt Szomolányi. Szomolányi sa stal neskôr vikárom arcibiskupa Juraja Selepčéniho a bol tiež poverený odňatím kostolov bratislavských evanjelikov v roku 1672. Juraj Selepčéni sa po získaní Eberhardského panstva (Malinovo) stal zároveň zemepánom v obci. Evanjelický zbor načas zanikol, ale obyvateľstvo zrejme kvôli násilnostiach uchovávala naďalej svoju evanjelickú vieru. V kanonickej vizitácii farnosti Mišérd z roku 1673 vizitátor poznamenal, že „v tejto dedine Mésérd sú samí heretici.“²²
Počas povstania Františka II. Rákociho po Ružomberskej synode sa evanjelikom v Mišérde nakrátko naskytla možnosť obnoviť zbor. V rokoch 1706 - 1708 bol farárom zboru Mišérd šamorínsky kazateľ Štefan Károlyi, ktorý svoj zbor v Šamoríne musel opustiť pravdepodobne z nariadenia cisárskeho generála Sigberta Heistera. Po ňom sa v roku 1708 stal dovtedajší učiteľ a kantor Matej Hannkius. Ten viedol zbor do júla 1710, kedy sa museli evanjelici znova vzdať kostola sv. Martina a odovzdať ho katolíkom.²³ Vtedajší katolícky farár František Matej Hirsch (podľa starších publikácií ,,Husch“) túto udalosť zaznamenal do účtovnej knihy farnosti: ,,V týchto časoch bol dom Boží v rukách luteránov, a to až do sviatku Navštívenia Panny Márie, kedy ho znova získali veriaci rímskokatolíckeho náboženstva“, pričom použil výraz „Lutheraner“.²⁴Z tohto obdobia sa v Archíve evanjelickej cirkvi v Budapešti zachovala najstaršia matrika krstených, sobášených a pochovaných z Mišérdu s časovým rozsahom rokov 1701 - 1710, ktorá je svojím spôsobom unikátna, pretože od jej zavedenia až do roku 1706 ju viedli katolícki kňazi a od toho roku evanjelickí duchovní.²⁵

Významným obratom v dejinách evanjelikov bol až rok 1781, kedy Jozef II. vydal Tolerančný patent. V Šamoríne sa v roku 1783 obnovil evanjelický cirkevný zbor a Mišérd spomínaný v dokumentoch väčšinou už pod nemeckým názvom Mišdorf sa stal jeho filiálkou. Evanjelici z Mišdorfu sa však usilovali o osamostatnenie. Už v roku 1793 začala fungovať evanjelická škola s učiteľom Andrejom Czilchertom.²⁶ Po Czilchertovi bol učiteľom Ján Duk, ktorý bol v roku 1811 ordinovaný a stal sa tak prvým farárom novovzniknutého zboru, ktorý sa odčlenil od materského zboru v Šamoríne. Z iniciatívy Jána Duka začala výstavba nového chrámu Božieho na kraji obce, ktorý bol dokončený a posvätený v roku 1814. Žiaľ, koncom toho roka farár Duk zomrel. Od roku 1815 bol za farára zboru zvolený Štefan Christoffy, ktorý na čele zboru zotrval do roku 1852.²⁷ Počas pôsobenia Štefana Christoffyho bolo v roku 1830 vyhotovené pečatidlo cirkevného zboru používané na overovanie dokumentov. Pred týmto rokom nemáme vedomosť o používaní pečatidla a pravdepodobne staršie pečatidlo ani neexistovalo.
Autorovi tohto príspevku sa podarilo pri archívnom výskume v Archíve ECAV v Bratislave objaviť odtlačok pôvodného pečatidla cirkevného zboru Mišdorf.²⁸ Na oválnej pečati je symbolicky znázornený štylizovaný oltár s pilastrami držiacimi kupolu. Na oltárnom stole je položený kalich a otvorená kniha - biblia. V ľavom hornom boku pečatného poľa vychádza slnko so striedavými lúčmi, ktoré osvetľujú kalich a otvorenú knihu na oltári. Slnko symbolizuje samotného Krista, ktorý predstavuje „Slnko spravodlivosti“ (Sol iustitiae) - biblický obraz z knihy proroka Malachiáša (Mal 4,2), často používaný v kresťanskej ikonografii. Tento atribút však nebol prenesený do nového erbu, ktorý sa sústreďuje na centrálne reformačné symboly - kalich a Bibliu. Pod oltárnym stolom je vročenie ,,1830“ a okolo pečatného poľa je kapitálkami vyrytý kruhopis: ,,SIGILL:(UM) ECCL:(ESIAE) EV:(ANGELICAE) A(U)G:(USTANAE) CONF:(ESSI- ONI) MISERDENSIS“ - ,,Pečať mišérdskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania“. Prvé a posledné slovo kruhopisu pečate je oddelené hviezdičkou na vrchnom cípe štylizovaného oltára, ktorý z pečatného poľa presahuje do kruhopisu. Odtlačok tejto pečate sa stal podkladom pre vyhotovenie erbu súčasného evanjelického cirkevného zboru v Dunajskej Lužnej.²⁹

Ikonografická analýza pečate³⁰
Pečať cirkevného zboru v Mišérde predstavuje ikonograficky bohatý a v rámci Bratislavskej stolice pomerne výnimočný príklad evanjelickej cirkevnej sfragistiky. Jej kompozícia pozostáva zo štylizovaného oltára, na ktorého menze (oltárnom stole) je položená otvorená Biblia a kalich. Nad kupolou oltára sa nachádza osemcípa hviezda a z pravého horného rohu pečatného poľa vychádza žiariace Slnko.

Táto kombinácia symbolov umožňuje zaradiť pečať do dvoch ikonografických typov, ktoré sa v 19. storočí v evanjelickej sfragistike síce vyskytujú, no len zriedkavo spolu. Pečať sme analyzovali na základe porovnania s pečaťami cirkevných zborov z Rače (1857), Pezinka (1858, 1896), Limbachu, Svätého Jura (1844), Kajalu (1870), Modry (1860) a Šamorína (1793, 1832, 1844).³¹

1. Sakramentálno-biblický typ (Biblia + kalich)
Tento typ je v 19. storočí v Bratislavskom stoličnom senioráte veľmi rozšírený (Svätý Jur 1844, Kajal 1870, Modra-Kráľová 1904, Limbach 90. roky 19. storočia).
Symboly: Otvorená Biblia - Božie slovo, základ evanjelickej identity, učenosť, kazateľská tradícia. Kalich - Večera Pánova, sviatosť, liturgické centrum evanjelickej bohoslužby.
Cirkevný zbor Mišérd týmto motívom jasne nadväzuje na hlavnú ikonografickú líniu evanjelických pečatí 19. storočia: dôraz na Slovo a sviatosť.

2. Teologicko-prozreteľnostný typ (hviezda + Slnko)
Tento typ je v Bratislavskej stolici doložený najmä v Rači (1857) - kostol + Božie oko + Slnko, v Bratislave (koniec 19. st.) - trojvežový chrám + Božie oko, a v Pezinku (1896) - Slnko nad Bibliou. Mišérd však používa osemcípu hviezdu, čo je v regióne unikátne.
Význam symbolov: Osemcípa hviezda - symbol Krista ako „Svetla sveta“ (Jn 8,12), v kresťanskej ikonografii symbolizuje aj hviezdu Zjavenia.
Slnko - Božia sláva, pravda, osvietenie, v evanjelickej ikonografii často symbolizuje Božiu prozreteľnosť a pravdu Evanjelia, či samotného Krista.
Mišérd týmto motívom nadväzuje na regionálnu tradíciu (Rača, Bratislava, Pezinok), no hviezda je prvok, ktorý ho robí ikonograficky osobitým.

3. Štylizovaný oltár - výnimočný prvok v rámci regiónu
V porovnaní s inými pečaťami Bratislavského stoličného seniorátu je oltár ako centrálna architektonická dominanta veľmi nezvyčajný.
V regióne sa na pečatiach častejšie vyskytujú: kostoly (Rača, Horné Saliby, Bratislava), knihy, kalichy, hostie (Svätý Jur, Kajal), modliace sa ruky (Pezinok), Kristologické výjavy (Modra, Šamorín). Oltár ako hlavný symbol je však zriedkavý a práve to robí cirkevný zbor Mišérd výnimočným.
Teologický význam oltára: Oltár je centrom liturgie, miestom Večere Pánovej, symbolom zhromaždenia cirkvi, v evanjelickej tradícii aj symbolom živého spoločenstva. Mišérd tak zdôrazňuje liturgickú identitu zboru, nie len konfesijnú či lokálnu.

Používanie pečate cirkevného zboru v druhej polovici 19. storočia
V roku 1880 za pôsobenia zborového farára a neskoršieho seniora Karola Schleiffera začal zbor používať menšiu pečiatku už so zjednodušeným symbolom oltára s kalichom a knihou. Pôvodné pečatidlo z roku 1830 a spomínaná pečiatka sa používali na overovanie dokumentov približne do roku 1919. Po zániku monarchie sa už na dokumentoch neobjavujú a zrejme boli znehodnotené. Po roku 1919 sa používala pečiatka nemeckého cirkevného zboru Mišdorf s jednoduchým latinským krížom, z ktorého vyžarujú lúče. Pod krížom sa nachádza názov zboru ,,MISCHDORF - TATSCHENDORF“³² (!), s kruhopisom v hornej časti ,,Ev. a. v. cirkev“, v spodnej ,,Evang. Kirchengemeinde A. B.“. Slovenský a nemecký text kruhopisu oddeľujú dve hviezdičky.

Pôvodne nemecký cirkevný zbor zanikol v máji 1945 po odsune nemeckého obyvateľstva z Československa. Príchodom slovenského evanjelického obyvateľstva, najmä z Košarísk-Priepasného pri Brezovej pod Bradlom vznikol ešte v tom istom roku nový slovenský evanjelický
cirkevný zbor Nové Košariská,³³ ktorý od roku 1974 pôsobí pod názvom novej obce Dunajská Lužná a kontinuálne vykonáva svoju duchovnú službu až dodnes.

Po vzniku nemeckého evanjelického cirkevného zboru Mišdorf/Mišérd v roku 1811 pôsobili v zbore nasledovní duchovní:

Roky pôsobenia	Meno duchovného	Poznámka
1811 - 1814	Johann Duk	† 13. decembra 1814 Jeho hrob sa nezachoval
1815 - 1852	Stephan Christoffy
1853 – 1871	Georg Leinwetter	† 7. septembra 1871 Je pochovaný na cintoríne v Nových Košariskách
1871 – 1915	Karl Schleiffer
1915 – 1945	Jacob August Erlemann

Po zániku nemeckého cirkevného zboru Mišdorf a vzniku slovenského cirkevného zboru Nové Košariská (po roku 1974 Dunajská Lužná) pôsobili nasledovní duchovní:

Roky pôsobenia	Meno duchovného	Poznámka
1945 – 1951	Štefan Bojnák
1951 – 1960	Juraj Spevák
1960 – 1979	Juraj Buzalka	† 7. januára 1979, pochovaný v obci Ostrá Lúka
1979 – 2018	Elena Darina Ružeková
2019 – dodnes	Miloš Klátik

Od roku 2019 pôsobí ako duchovný cirkevného zboru ECAV v Dunajskej Lužnej doc. PhDr. Miloš Klátik, PhD., emeritný generálny biskup ECAV na Slovensku a v zbore zároveň pôsobí aj jeho manželka Mgr. Olga Klátiková, ktorá je zároveň námestnou farárkou cirkevného zboru ECAV Bratislava - Prievoz.

Opis nového erbu cirkevného zboru evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Dunajská Lužná, ktorého autorom je herold Slovenska, PhDr. Ladislav Vrtel:

,,V modrom štíte zlatý kalich a strieborná, otvorená, zlatou oriezkou opatrená biblia na strieborno-zlatom oltárnom stole, prevýšenom zlatým latinským krížom medzi dvoma pilastrami, podopierajúcimi fronton so zlatou kupolou, nesúcou zlatú osemhrotú hviezdu. Z pravého horného rohu vyrastajúce slnko striedavých lúčov. Nad štítom na zlatej krížovej žrdi pripevnená, vejúca, do štyroch cimburovitých jazykov vybiehajúca modrá zástava so znamením Lutherovej ruže.“

Nový erb cirkevného zboru ECAV v Dunajskej Lužnej je výsledkom hlboké ho rešpektu k histórii, duchovnej citlivosti a heraldickej tradícii. Vychádza z historickej pečate z roku 1830, ktorá unikátnym spôsobom znázorňuje oltár, kalich a bibliu - symboly viery, liturgie a Božieho Slova. Tento erb je nielen grafickým znakom, ale aj duchovným obrazom, ktorý spája bohatú historickú minulosť nemeckého Mišdorfu/Mišérdu s povojnovým slovenským osídlením Nových Košarísk, zápasmi duchovných osobností a liturgickou obnovou. V jeho líniách sa zrkadlí pamäť, bolesť i nádej, a jeho uvedenie do života zboru je aktom úcty k predkom, zakorenenia i vizuálneho svedectva. Stáva sa tak znamením jednoty, služby a pokory - akousi ikonou, ktorá bude sprevádzať členov cirkevného zboru v každodennom živote, slávení i svedectve. Je to erb, ktorý nepatrí len múrom kostola, ale srdciam tých, ktorí v ňom nachádzajú svoj duchovný domov.

Čítať celú štúdiu

Kontakty Jozefa Gregora Tajovského s českým prostredím v predvojnovom období

JURČIŠINOVÁ, Nadežda

Rozsah: 51-65

PDF Štúdia

Abstrakt:

JURČIŠINOVÁ, Nadežda. Kontakty Jozefa Gregora Tajovského s českým prostredím v predvojnovom období. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2026, No. 1, p. 51-65.

Jozef Gregor Tajovský belonged to the generation of Slovak writers and, in a broader sense, representatives of the Slovak national emancipation movement at the turn of the nineteenth and twentieth centuries who spent their student years in the Czech milieu, particularly in Prague. The study examines the reasons behind his decision to pursue his studies outside the territory of Upper Hungary inhabited by Slovaks. After arriving in Prague, he devoted himself not only to his studies at the Czech-Slavonic Commercial Academy but also became actively involved in the activities of the Slovak student association Detvan. At the same time, he cultivated his literary talent through contributions to Czech periodicals. It was within the Czech environment that he also developed as a writer. A logical consequence of these activities was his endorsement of the idea of Czech-Slovak mutuality. During his studies in Prague, he also became acquainted with the activities of the Slovakophile association Českoslovanská jednota, with which he subsequently cooperated and for which he served as a trusted representative in Nadlak. He expressed his support for the idea of Czech-Slovak mutuality in a survey conducted by the review Prúdy as well as in several of his works, especially those of a memoir character.

Keywords: Jozef Gregor Tajovský, Prague, Detvan Association, Czech-Slavonic Commer-cial Academy (Českoslovanská obchodná akadémia), Czech-Slavic Unity (Českoslovanská jednota)

Doc. PhDr. Nadežda Jurčišinová, PhD., Inštitút histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, 17. novembra 6600/1, 080 01 Prešov. E-mail: nadezda.jurcisinova@unipo.sk

V českom prostredí od druhej polovice 19. storočia literárne rástli a vzdelávali sa niekoľkí slovenskí spisovatelia. Boli to poviedkár Martin Kukučín, pod vplyvom českej poézie sa formoval a našiel svojský prejav Ivan Krasko, v Prahe študoval románopisec Ladislav Nádaši-Jégé a iní. V českom umeleckom živote našli mnohí z nich podnety a in-špirácie, niektorí mali publikované svoje príspevky v českých časopisoch a knihách ako napr. Pavol Országh Hviezdoslav, Svetozár Hurban Vajanský, Samo Chalúpka, Janko Jesenský, Samuel Tomášik, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Botto, Viliam Pauliny-Tóth, Karol Kuzmány, Ludmila Markovičová, Ján Uram, Pavel Kuzmány a i. Niektoré české časopisy ponúkali informácie o tvorbe slovenských spisovateľov.
K literátom, ktorí sa formovali v Čechách, patril i predstaviteľ dramatickej tvorby Jozef Gregor Tajovský, ktorý sa rozhodol pre štúdium v Prahe z viacerých dôvodov. Predovšetkým to bola nespokojnosť s pomermi v uhorskom školstve, keďže do školských služieb nastúpil po ukončení učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom v roku 1893. Pracoval na viacerých školách, a to v Banskej Bystrici, Hornej Lehote,¹ Pohorelej, Lopeji, Dohňanoch, Kolároviciach pri Bytči a v Podlaviciach. Na margo účinkovania v tejto obci v životopisných spomienkach poznamenal: „Podlavice sú len tri kilometre od Banskej Bystrice. Bol som tam učiteľom v katolíckej elementárnej škole. Mena dobrého som už nemal. Kolegovia ma obchodili a na bystrických uliciach sa mi už radšej vyhli. Panslávovi, ktorý sa opovážil v katolíckom učiteľskom spolku, ako aj v župnom spolku učiteľov prednášať na slová Sládkoviča.“² Ako učiteľ nepracoval dlho, len päť rokov. Učiteľské povolanie nebolo preňho jednoduchým zamestnaním, pretože bol nielen národne uvedomelým, ale aj sociálne cítiacim Slovákom. Prekážala mu prílišná viazanosť a podriadenosť vrchnosti v národných otázkach, túžil po slobodnejšom povolaní.³ Pre svoju národnú činnosť sa dostal do konfliktu so škôldozorcom, vyslaným z Banskej Bystrice, ktorého na inšpekcii sprevádzali dvaja úradníci - bolo to práve v čase spomienky na storočnicu Štefana Moyzesa. Jeho podobizeň mal Gregor na stene a ozdobil ju slovanskou trikolórou. V knižnici okrem prác od slovanských autorov mal najmä české knihy, ktoré mu zaslal na jeho žiadosť národno-obranný a slovakofilský spolok v Prahe Českoslovanská jednota. To neuniklo jednému z úradníkov, ktorý mu položil osudnú otázku - ironicky sa ho spýtal: „Co Vy s Cechmi?… Tak vy ste za jednotu s Čechmi a nie s Maďarmi?“ Tajovský pravdivo odpovedal, že je za jazykovo-kultúrnu jednotu s Čechmi. Po výzve úradníka, prečo nejde do Čiech a nenechá na pokoji tu žijúci slovenský ľud, bolo Gregorovi jasné, že ho škôldozorca na škole nechce. Začali ho podozrievať a obviňovať z panslavizmu, bol aj prenasledovaný. Vyčítali mu, že sa modlí s deťmi po slovensky a nie maďarsky. Verdikt inšpektora znel: „Toho človeka treba vykúriť."⁴ Tajovský si ešte v auguste 1898 užíval prázdniny, pracoval na poli a navštívil viacerých národovcov, otcovho priateľa pravotára Andreja Hanzlíka v Banskej Bystrici, farára Jozefa Martinčeka v Lopeji, Františka Šujanského v Seliciach, Jozefa Hodžu v Radvani, Pavla Križka v Kremnici a i. Vyhľadával slovenských národovcov pre „posilnenie svojho ducha“.⁵ Rozhodol sa ísť aj do Turčianskeho Sv. Martina na augustové slávnosti, na ktoré ho pozvali študenti medicíny Pavol Blaho (študent vo Viedni) a Vavro Šrobár (študent v Prahe). Išiel tam viac peši ako po železnici, lebo nemal dostatok peňazí, z učiteľského platu v Podlaviciach 13 zl. mesačne si to nemohol dovoliť.⁶ V. Šrobár ho vyzval, aby išiel študovať do Prahy na Českoslovanskú obchodnú akadémiu a hneď ho aj zoznámil so slovenskými študentmi študujúcimi na tejto škole.⁷
To bol ďalší z podnetov, ktoré vplývali na jeho rozhodnutie opustiť svoje povolanie a bez peňazí a proti vôli rodičov odísť začiatkom septembra 1898 do Prahy k svojej „tajnej láske“, ktorú dovtedy videl iba na obrázkoch.⁸ Túžil navštíviť toto mesto - centrum českého národného života a spoznať ho. Pokúšal sa o to ešte v roku 1895, keď chcel navštíviť Národopisnú výstavu českoslovanskú, ktorá „mala priblížiť prácu slovenského ľudu“, ale po prepočítaní predpokladaných nákladov 20 zl. na cestovné, čo boli takmer jeho dva mesačné platy, napokon nešiel, čo neskôr ľutoval.⁹ S veľkým záujmom čítal príspevky S. H. Vajanského v Národných novinách¹⁰ o tomto významnom podujatí, na ktorom mali aj Slováci možnosť prezentovať sa produktmi svojej materiálnej a duchovnej kultúry v jednom z oddelení výstavy.¹¹
J. Gregor sa rozhodol a hoci nebol práve najmladší - ako 24-ročný - začiatkom septembra v roku 1898 začal študovať na spomínanej akadémii. Dúfal, že sa mu po skončení školy podarí uplatniť sa ako bankový úradník, čo bolo slobodnejšie zamestnanie ako učiteľ. Riaditeľom školského ústavu bol Emanuel Tonner, ktorého zakrátko vystriedal Jan Režábek.¹² Ten si obľúbil Tajovského, pretože sa správal vzorne a mnohí o ňom vedeli, že je literárne činný. V Prahe sa mu „otvoril nový svet“, poznával nové pomery, zaoberal sa etnografiou, pracoval v slovenskom spolku Detvan a oboznámil sa s poprednými českými spisovateľmi. „Nadobudol tu viac ako literárne podnety: nadobudol si tu celoživotný vzor a smer."¹³
Pre štúdium za hranicami Uhorska sa rozhodol aj preto, aby si vydýchol od vládnej kontroly. Jedným z dôvodov odchodu bola teda potreba vyjsť z domáceho prostredia, oslobodiť sa od „dusnej“ atmosféry slovenského národného života a chcel nazerať na slovenský problém z nového hľadiska. Hana Gregorová si vo svojich spomienkach uchovala Tajovského poznámku k odchodu do Prahy, v ktorej sa jej po rokoch zveril, že neopúšťal domáce prostredie, pretože to miloval, ale opúšťal maďarské (uhorské) školské zákony, ktoré ničili slovenský život kultúrne i hmotne. Mal potrebu zbaviť sa postavenia, ktoré ho obmedzovalo v práci a chcel byť slobodným alebo aspoň slobodnejším.
Počas štúdií býval s Vladimírom Jesenským, o niekoľko rokov mladším, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom. Jesenský pri spomienke na svojho priateľa nevynechal ani to, ako s Tajovským spolu bývali počas spoločných štúdií v Prahe. Mali spoločnú kasu, ktorú spravoval Jesenský, pretože sa Tajovský obával, že aj to málo, čo mali, by mohol rýchlo minúť, ak by boli financie zverené jemu. Ich finančná situácia bola miestami až taká zlá, že Gregora niekoľkokrát Jesenský žiadal, aby prestal so zlozvykom - fajčením, ale ten mal v tejto otázke jasno - nikdy neprestal fajčiť.¹⁴ Keďže nemal dostatok peňazí (do Prahy prišiel s troma zlatými), pomohol mu jednak V. Jesenský, ktorý bol pokladníkom spolku Detvan a na začiatku pobytu v Prahe mu požičal zo spolkovej pokladne nejaké peniaze, a jednak nápomocný mu bol spolok Českoslovanská jednota, ktorý mu udelil podporu, ak¹⁵o aj spolok Radhošť v Prahe, ktorý mu poskytol poukážky na obedy.¹⁶
K štúdiu pristupoval Jozef Gregor zodpovedne. Aj keď ho niekedy prednášky vyčerpávali, pretože denne na nich presedel aj osem hodín, predsa si čoraz častejšie nachádzal čas na písanie, ktoré bolo nielen jeho koníčkom, ale občas si tým aj pekne privyrobil. Práce uverejňoval sám alebo pomocou priateľov v českých novinách Národní listy alebo v Národnej politike. Najčastejšie písal v sobotu popoludní a večer, alebo si našiel čas v nedeľu, keďže počas týždňa bol vyťažený štúdiom. Keď tvoril nové diela, pracoval veľmi zodpovedne, neimprovizoval, bral to vážne a každé slovo i vetu si poriadne premyslel. Jeho zodpovednosť vyplývala z toho, že sa snažil českému čitateľovi priblížiť čo najpresnejšie a najvernejšie slovenský život.¹⁷ Našiel si čas aj na návštevu kultúrnych podujatí.
Bol Prahou uveličený. Čo preňho znamenala, vyjadril vo svojej krátkej štúdii Národ sobě: „Praha! Šírili sa posolstvá, vypínala sa hlava, rástlo povedomie. Až do pýchy, že táto veliká a krásna Praha je hlavným mestom nielen Čechov, ale i nás Slovákov, veď vo všetkých vážnych dobách chodili otcovia naši do Prahy, tak v dobách historických, ako i dnes."¹⁸ Život v Prahe umožňoval tu študujúcej slovenskej mládeži stretávať sa s českou a moravskou, s českými predstaviteľmi kultúrneho a politického života a porovnávať podmienky na rozvoj českého a slovenského národného života.
Štúdium v Prahe mu umožnilo vzdelávať sa aj ako literátovi, a tak realizovať výzvy svojho veľmi kritického korektora v Národných novinách (kam svoje krátke práce zasielal) Izidora Somolického,¹⁹ ktorý ho vyzýval k tomu, že pokiaľ chce byť dobrým spisovateľom, tak nech si rozšíri znalosti zo svetovej literatúry, slovenčiny a predovšetkým slovenskej literatúry.²⁰ V jednom z listov z februára 1897 mu zdôrazňoval: „Samo prvô: chyť sa študiuma reči, čítaj a pozorne - len čo lepšie - vezmi do ruky aj českú bibliu (ja ju tiež čítal kôli reči)".²¹ Tajovský mal už pred príchodom do Prahy niekoľko prác uverejnených v rôznych časopisoch. Pokúšal sa publikovať svoje príspevky už v roku 1893 v Národných novinách, ale stretol sa s odmietnutím, čo mu spôsobilo „veľmi trpké sklamanie“. Zaradil sa k predplatiteľom týchto novín, ktorých odoberanie bolo uhorskými úradmi vnímané ako kriminálny priestupok, vlastizrada, panslavizmus a veľký hriech pred svetskou i cirkevnou vrchnosťou.²² Napokon sa mu podarilo uspieť a asi rok po svojej maturite v roku 1894 sa objavili jeho prvé verše v Slovenských pohľadoch, od roku 1896 uverejnili jeho príspevky napr. Katolícke noviny, Národný hlásnik, Černokňažník, Slovenské pohľady.²³ Z hľadiska Tajovského záujmu o publikovanie článkov a vlastnej tvorby boli preňho prínosné pravidelné sobotňajšie stretnutia na pôde slovenského spolku Detvan v Prahe, kde sa jeho členovia oboznamovali so slovenskou i svetovou literatúrou.²⁴
Soboty strávené v spolku Detvan v Prahe (založenom 15. marca 1882) patrili k najkrajším pražským momentom J. Gregora Tajovského. Spolok umožňoval v rámci rozvíjania aktivít vo vnútri i navonok vo vzťahu k českej verejnosti prezentovať sa, ale aj bližšie sa oboznámiť so životom Čechov. Na pôde Detvana sa stretávali Slováci študujúci na stredných, odborných a vysokých školách v Prahe. Tí mali možnosť nadviazať kontakty s moravskou a českou mládežou študujúcou na pražských školách a zapojiť sa aj do činnosti jej študentských spolkov. Schôdzky sa konali najčastejšie v Hlavovej kaviarni na Vinohradoch, kde mali k dispozícii osobitnú miestnosť. Neraz boli pre nadmernú hlučnosť upozornení, že rušia hostí v ďalších miestnostiach. Diskutovali o vážnych otázkach politických, národohospodárskych, ale predovšetkým kultúrnych, no boli aj stretnutia a posedenia zábavné, veselé, spestrené kultúrnym programom.²⁵
J. Gregor absolvoval prvýkrát schôdzku Detvana 15. októbra 1898. V ten deň tam prišlo viacero nováčikov, jedným z nich bol Milan Rastislav Štefánik. Zároveň spolok opúšťala staršia študentská generácia, ktorú tvorili M. Kukučín, L. Nádaši-Jége, Dušan Makovický, Albert Škarvan a i.²⁶ Predsedom spolku bol V. Šrobár.²⁷ Aj po nástupe mladšej generácie naďalej dominovala v spolku výchovno-vzdelávacia, prednášková a literárna činnosť, v rámci ktorej sa jeho členovia oboznamovali s tvorbou starších autorov, predstavovali aktuálne nové tituly anglickej, francúzskej, ruskej, poľskej i českej literatúry. Zároveň prezentovali svoje prvotiny, ktoré boli podrobované neraz veľmi ostrej a nekompromisnej kritike. J. Gregor Tajovský spočiatku sedával na schôdzkach Detvana ticho, len občas sa zapojil do debaty alebo prispel do umeleckého a literárneho programu. Prvýkrát sa rozhodol vystúpiť na schôdzke a predniesť dve anekdoty 5. novembra 1898, ale V. Šrobár ich neuznal, pretože boli pridlhé, neobsahovali charakteristiku ľudu a vyčítal mu pravopisné chyby.²⁸ Gregor akceptoval jeho pripomienky, ale čo sa týkalo pravopisu, podotkol, že je v ňom veľký „zmätok“ a každý spisovateľ píše ináč. Pred literárnu kritiku Detvana predstúpil Gregor aj s dramatickými dielami. K prvým patrila veselohra Konačka, ktorú čítal na niekoľkých schôdzkach a členovia spolku ju tiež podrobili kritike. Gregor si vždy kritiku vypočul a prijal bez negatívnych emócií.²⁹
Stávalo sa, že horlivý kritik bol na ďalšej schôdzke rovnako posudzovaný prv kritizovaným. Bolo to v prípade M. R. Štefánika, ktorý sa prihlásil s kritikou na Gregorovu veselohru Konačka. Rozobral podrobne obsah veselohry. Vyčítal Gregorovi viaceré veci, napr. malé dramatické prepracovanie, zdĺhavosť a slabú dramatickosť deja, nezocelenosť charakterov, hrubé správanie sa niektorých osôb, vydaj bez lásky a pod. Gregora sa zastal V. Šrobár a Štefánikovej kritike, ktorú si ten svedomito a dôkladne rozpracoval, vyčítal, že mnoho citoval a nevyjadril vlastný názor k téme. Povinnosťou vtedajšieho dramatika bolo podľa Šrobára nie idealizovať, totiž vymýšľať si také osoby a deje, aké sa v živote nevyskytovali, ale žiadať od dramatika, aby stvárnil skutočnosť, skutočné charaktery a možný dej. Gregor sa poďakoval Štefánikovi, že mu dej veselohry podrobne rozobral a na margo jeho kritiky poznamenal, že mu išlo najmä o vystihnutie skutočného života.³⁰ Na nasledujúcej schôdzke predniesol M. R. Štefánik svoje vlastné dve básne Povesť a Tajomstvo. Gregor dostal príležitosť sa mu „revanšovať“ a podrobil básne nekompromisnej kritike, ktorá sa M. R. Štefánika dotkla, najviac asi Tajovského prehlásenie, že v ňom básnického talentu nevybadal. Tentokrát sa Šrobár zastal Štefánika. Obaja (Tajovský i Štefánik) sa neraz aj neskôr pochytili.³¹ Bolo tomu pri Štefánikovej recitácii básne Smrť Jánošíkova, na margo ktorej sa J. Gregor Tajovský vyjadril, že predošlé Štefánikove recitácie boli lepšie a prednes sa mu veľmi nevydaril.
Na nasledujúcej schôdzke Štefánik referoval o Gregorových básňach Prosté motívy. Jeho kritika vyznela priaznivo a nazval Tajovského poetom. Ten pochvalu ocenil a pri najbližšej Štefánikovej recitácii básne od S. H. Vajanského Pax detestata a od Jakuba Greichmana Básnik a hvezdár prednes pochválil a poznamenal, že básne predniesol veľmi výstižne a dôkladne ich precítil. Tajovského pochvala Štefánika potešila a tak ho oduševnila, že sa prihlásil predniesť dve svoje pôvodné básne Túžba a Rozpomienka, ktoré opäť posúdil J. Gregor Tajovský. Kým myšlienka prvej básne sa mu nepáčila, s druhou bol spokojnejší a dokonca ju odporučil uverejniť v Slovenských pohľadoch. Gregorova kritika bola v porovnaní s predchádzajúcimi priaznivejšia a Štefánik bol s ňou spokojný. Na ďalšej schôdzke recitoval Štefánik už po tretí raz Smrť Jánošíkovu, jej IV. spev, ale podľa názoru J. Gregora, Jána Smetanaya a Zigmunda Zigmundíka sa mu prednes nevydaril. Štefánik na to reagoval s nevôľou a požiadal svojich kolegov, aby ho druhý raz posudzovali vecne a nie všeobecnými frázami s pridaním štipľavých a nemiestnych poznámok.³²
Niektoré stretnutia venovali členovia spolku jubilejným alebo významným udalostiam slovenských dejín alebo osobnostiam slovenského národného života. Na jednej zo schôdzok si priblížili tvorbu Hviezdoslava. Prednášky venované Hviezdoslavovej lyrike a epike spestril J. Gregor Tajovský prednesom spisovateľových básní Z prechádzok letom, Prosba a K Tatrám.³³
Počas pôsobenia v spolku vystúpil Tajovský so svojimi prácami niekoľkokrát, napr. čítal Betlehemskú hru z Tajova, ktorá vyšla aj v Slovenských pohľadoch. Na schôdzke v januári 1899 prečítal svoju prácu Obyčaje pred svadbou v Tajove, poviedku zo života ľudu Dvaja bratia³⁴ Prečítal aj ďalšie svoje drobnejšie práce ako Jastraby, Odkedy majú v Riečke kostol a školu a svoje verše Návrat domov, Nad hrobom matkiným, Bolo - bude,³⁵ pôvodné práce - Tajovská kuchyňa, Dva razy pochovaný, Aký je ten druhý svet?, Chlieb u Slovákov, Potrestaný úmysel, Starý motív a piesne, hru Nový život?³⁶ Zaujímavá bola i jeho paródia Šrobárovej prednášky o alkoholizme. Podal v nej pohľad ľudu na alkohol, ktorý tvrdil, že zohreje, posilní a lepšie sa po ňom spí. Gregor prednášku pod názvom Pálenka dobrá vec spracoval tak vtipne, že ho kritici spolu so Šrobárom požiadali, aby ju prepracoval na komický výstup, pretože ľud rád čítal o opilstve a s humorom skôr prijme pravdu o alkohole.³⁷ Zaujímavá a pre J. Gregora Tajovského dôležitá bola schôdzka spolku Detvan, na ktorej prednášal Jozef Ruman Tolstého štúdiu Kresťanstvo a vlastenectvo, obsahujúcu kritiku maďarského patriotizmu, šovinizmu a zotročenia Slovákov. Gregor sa z rozboru dozvedel nové skutočnosti o slavianofilstve, rusofilstve a o Kollárovej myšlienke slovanskej vzájomnosti.³⁸ Veľký význam preňho mali najmä prednášky, ktoré sa týkali jemu najbližších, a to roľníkov a robotníkov, preto na schôdzke marca 1899 vystúpil s problematikou roľníckeho a remeselníckeho stavu, kupcov a Židov. Po prázdninách v roku 1899 sa V. Šrobár do Prahy nevrátil a novým predsedom spolku Detvan sa stal C. Ursíny. Ten však do spolku veľmi nechodil a v skutočnosti bolo vedenie spolku Detvan v rukách jeho podpredsedu J. Gregora Tajovského.³⁹
V takomto prostredí strávil Tajovský prvý školský rok v Prahe ako študent obchodnej akadémie. Počas druhého ročníka bol taktiež činný a na schôdzkach čítal svoje nové diela, ktorých bolo oproti predchádzajúcemu obdobiu viac, napr. Ženský zákon, Rozprávky, Mátoha, Co ho zabilo, Pastierča, Pani Trnková, Námluvy a iné, dokonca sa naďalej venoval folklórnym zápisom z rodného kraja.⁴⁰
Ako člen spolku si rozšíril aj čitateľský obzor, pretože čítal Národnie noviny, Černokňažníka, Slovenské pohľady, Národný hlásnik, Sborník a Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Slovanský pfehled a Slovenské listy, do ktorých aj prispieval. V čase odchodu z Detvana boli jeho príspevky uverejnené v dvadsiatich časopisoch, novinách, kalendároch a almanachoch, pričom mu vyšli aj tri knihy próz: Omrvinky, Z dediny, Rozprávky a dve dramatické diela - Jej budúci a Sľuby.⁴¹
Tajovského aktívna príprava a zapájanie sa do činnosti spolku Detvan boli mnohokrát vykonávané na úkor školských úloh. Jeden z profesorov mu to dal jasne najavo s otázkou, čo ho v budúcnosti bude živiť. A tak Gregor začal tvrdo pracovať na školských úlohách, ale na spolok Detvan nezanevrel a svoje umelecké záujmy rozvíjal i naďalej. Výsledkom prepracovanosti bola choroba a vyčerpanie. Ale nepoddal sa, dokonca začal navštevovať galérie, výstavy, múzeá a divadlá v Prahe.⁴² Po rokoch spomínal na skvelú atmosféru v divadle, keď všetci po skončení každého dejstva oduševnene tlieskali. Cítil sa ako v inom svete a nechcel, aby spadla posledná opona. Vedel totiž, že sa musí po predstavení ponáhľať domov, aby neplatil domovníka. Peňazí mal málo, keďže divadlo navštevoval skoro každý deň a lístok stal dve zlaté. Neraz sa zriekol radšej večere, než by nešiel do divadla. Ďalšie peniaze precestoval po pamiatkach a múzeách v Prahe, ale aj prejedol a prefajčil. Ale pocit radosti a spokojnosti si prechovával dlho.⁴³ Jeho posledným príspevkom v spolku Detvan bolo posudzovanie Štefánikovej recitácie Dumy bratislavskej od Janka Kráľa. Tým sa skončilo jeho pôsobenie v spolku a následne sa začal pripravovať na skúšky. Po dvoch rokoch úspešne ukončil štúdium obchodnej akadémie. Začiatkom novembra 1900 v spolku Detvan konštatovali, že patril k jedným z najaktívnejších členov, čo sa prejavilo na jeho tvorbe, kritike a príspevkoch z folkloristiky.⁴⁴ Po odchode z Prahy a zo spolku Detvan posielal J. Gregor Tajovský spolku peniaze pre tých študentov, ktorí boli v najväčšej núdzi. Z Prahy odišiel pracovať za bankového pokladníka do Trnavy, potom do Tatra banky v Turčianskom Sv. Martine, bol tu tiež členom redakcie Bielkových Ľudových novín.⁴⁵
V čase príchodu Gregora do Prahy na jeseň 1898 vstúpilo na slovenskú politickú scénu hlasistické hnutie.⁴⁶ Medzi pražskými študentmi ho formoval V. Šrobár, ktorý bol zároveň aj predsedom Detvana. Predstavitelia hlasizmu začali vydávať od júla 1898 v Skalici periodikum - mesačník Hlas a jeho prívrženci sa nazývali hlasisti. Hlasizmus, vychádzajúci z Masarykovho realizmu a z jeho programu drobnej práce medzi ľudom, zaujal Gregora. Nepatril k ich výbojnému krídlu, ale bol úprimným prívržencom hlasistov. Nefilozofoval, nepolitizoval, ale svojou schopnosťou intuitívne cítil, že Slováci dokážu odolávať maďarizácii aj vďaka korektnej podpore zo strany Čechov. Hlasisti mali vo svojom programe aj rozvíjanie česko-slovenskej vzájomnosti, na ktorej sa podieľali. Gregor sa zapojil do hlasistického hnutia a už do prvého čísla Hlasu prispel krátkymi, skôr informatívnymi článkami, neskôr i obsažnejšími príspevkami a svojimi poviedkami. Na margo hlasistov vo svojich Spomienkach poznamenal: „Hlasizmus nebol nový literárny smer, ale nová politicko-buditeľská škola, ktorá mala učiť svojich žiakov inak a lepšie, hlbšie, trvalejšie účinkovať medzi ľudom, aby bol prebudený, nedal sa nikým a ničím zlomiť.“⁴⁷ Aj jeho ako literáta toto hnutie ovplyvnilo v tom, že sa zamýšľal na tým, ako sa viac priblížiť k ľudu, hlbšie a reálnejšie ho vnímať. V roku 1902 sa naplno prejavili problémy v hlasistickom hnutí, Hlas prestal vychádzať v Skalici a V. Šrobár sa ho rozhodol vydávať v Ružomberku. Snažil sa ho zachrániť a o pomoc požiadal okrem iných aj J. Gregora.⁴⁸ Plánoval zvolať poradu a pozval na ňu všetkých, ktorým ponúkol spoluprácu vrátane Gregora. Stretnutie sa uskutočnilo v Žiline 8. septembra 1903 a rokovalo sa aj o pokračovaní vo vydávaní časopisu Hlas. J. Gregor o schôdzi napísal správu priamo do tohto periodika. Členovia schôdze na nej konštatovali, že časopis má byť „oknom“ do Európy, preto žiadali o viac článkov z beletrie, literárnej kritiky a hospodárskych článkov, a nielen filozofických.⁴⁹ V tom istom roku 1903 bol na stránkach Hlasu publikovaný Tajovského obšírny článok pod názvom Mládeži!⁵⁰ V ňom sa zamýšľal nad postavením a správaním sa študujúcej mládeže, nad zmyslom jej existencie a úloh, ktoré by mala aj v prospech svojho národa vykonať. Kritizoval ju po viacerých stránkach, ale najmä v tom, že nejaví dostatočný záujem o súkromné sebavzdelávanie sa a je pohodlná: „Skrz na skrz sme v lieni, zbahnatilí. Egoismus vo všetkom! Len pre seba, pre osobné svoje pohodlie všetko a svobodným byť, neviazaným ničomu a nikým.“⁵¹ Poukazoval na to, že málo pozornosti venuje mládež slovenskému ľudu - nejaví oň dostatočný záujem, neusiluje sa ho poznať. S nevôľou upozorňoval aj na to, že mládež nepozná ani slovenský jazyk, jeho gramatiku, slovenskú literatúru, minulosť svojho národa, mesta, dediny či rodu, geografiu svojho kraja. Na záver akospisovateľ vyzýval slovenského mládenca v krátkej básni: „Sviežo búrno treba žiť, horieť, žialiť, plesať, raziť, boriť, víťaziť a keď nutno klesať. Nenie hanba zbitým byť jestli v čestnej veci, ale hanba podle hniť na lenivých peci!“ V roku 1904 mu v revue Hlas vyšli príspevky na pokračovanie pod názvom Nové časy.⁵²
Po všetkých nezhodách sa nepodarilo udržať Hlas pri živote a v roku 1904 zanikol. Sklamaný bol z toho nielen V. Šrobár, ktorý vyčítal J. Gregorovi, že ho opustil v zápase o záchranu Hlasu, ale aj Gregor, ktorý si priznal svoju chybu v tomto smere a na Šrobárove výčitky mu tvrdo pripomenul: „Ja som sa Ti aj sebe aspoň hľadel ospravedlniť, zdôvodniť, vysvetliť svoj duševný… [asi stav - pozn. autorky], prečo skladám zbraň, Ty ale si jednoducho zahodil zbraň (Hlas) a ušiel z bitky.“ Vyčítal Šrobárovi, že sa Hlasu dostatočne nevenoval, týždne na ňom nepracoval. Ale sa venoval svojej lekárskej praxi a návštevám kasína, a tak ako následne uviedol: „Ani v nás spolupracovníkoch si nevedel vzbudiť za Hlas tú činnosť, koľká bola by sa vyžadovala na rozšírenie a udržanie časopisu. “⁵³
J. Gregor sa mal počas pobytu v Prahe možnosť bližšie oboznámiť s činnosťou spolku Českoslovanská jednota, ktorý vznikol v Prahe dva roky pred jeho príchodom.⁵⁴ Medzi jeho prioritné úlohy patrilo aj rozvíjanie česko-slovenskej spolupráce. Spolok svojimi aktivitami posunul vývoj česko-slovenských vzťahov na vyššiu úroveň. Po prvý raz sa s činovníkmi spolku dostal Gregor do kontaktu už v prvom roku pôsobenia spolku, keď ich požiadal o zaslanie kníh pre jeho rodnú obec Tajov. Chcel z nich zriadiť v obci knižnicu. Českoslovanská jednota mu vyšla v ústrety a v roku 1897 mu poslala debnu kníh.⁵⁵ Zúčastňoval sa podujatí organizovaných týmto spolkom. V kontakte s Českoslovanskou jednotou, od ktorej dostával v školskom roku 1898/1899 finančnú podporu, ostal aj po odchode z Prahy. Medzi Slovákmi spolok pôsobil a realizoval svoju činnosť prostredníctvom slovenských dôverníkov. Jedným z nich bol Tajovský, dôverník za Nadlak. Pravidelne platil aj členské príspevky.⁵⁶
Ako dôverník spolku spolupracoval s lekárom a tiež dôverníkom spolku P. Blahom, ktorý riadil Informačnú kanceláriu v Skalici, podporovanú a financovanú Českoslovanskou jednotou, ktorej zámerom bolo podporovať hospodársku i kultúrnu spoluprácu. Tým sa zapojil aj do rozvíjania česko-slovenskej spolupráce.⁵⁷ Pritom treba povedať, že ju neidealizoval, práve naopak, keďže mu záležalo na tom, aby sa vzťahy medzi oboma národmi úspešne rozvíjali, upozornil bratov Čechov na slabé stránky tejto vzájomnosti a to na stránkach Ľudových novín v roku 1903 v článku Obrázky o československej „vzájomnosti“. Kritizoval slabý záujem o výmenu českých a slovenských kníh a časopisov českými kníhkupcami, vydavateľstvami a redakciami, poukázal na nízky počet zaslaných kníh pre slovenskú bibliotéku v Turčianskom Sv. Martine v roku 1902 a na záver apeloval na českých činiteľov: „V duchu práve pochopenej vzájomnosti žiadame o nápravu my, priatelia spoločnej snahy, aby nám i vlastní tu doma nevyhadzovali na oči túto nie z našej strany pošlú nevšímavosť. Ak Vy čo máte do nás, povedzte nám to, a hlaďme veci spoločne naprávať.“⁵⁸ V tom čase sa pokúšal nájsť si nejaké pracovné miesto v Prahe a o pomoc požiadal Jana Herbena. Ten mu však v liste z 30. júla 1904 napísal, že ako slovenský spisovateľ by sa v Prahe neuživil, snáď ako český spisovateľ či žurnalista. Mohol by si len privyrobiť za príspevky honorármi, tie by ho však neuživili.⁵⁹
Ešte počas Gregorovho pobytu v Prešove (1910 - 1912) bola manželka Hana v Prahe. Po odchode z Prešova sa Gregorovci rozhodli nasmerovať svoje ďalšie kroky do Prahy. Plánovali, že si tu Tajovský nájde prácu účtovníka a Hana zmaturuje a zapíše sa na štúdium filozofie.⁶⁰ Tajovský podporoval manželku v túžbe po vzdelaní. Cestou sa zastavili v Turčianskom Sv. Martine u Haninej matky. V čase ich príchodu boli v mestečku augustové národné slávnosti. V tom čase bol už Turčiansky Sv. Martin vnímaný ako kultúrne a politické centrum národného života Slovákov. Sídlila tu do zatvorenia v roku 1875 prvá oficiálne povolená celonárodná kultúrna ustanovizeň Slovákov Matica slovenská, spolok slovenských žien Živena, Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, Slovenský spevokol, Muzeálna slovenská spoločnosť a od roku 1871 bolo mestečko sídlom vedenia Slovenskej národnej strany (SNS). Jej predstavitelia akurát hľadali tajomníka, ale z oslovených nikto neprejavil záujem, pretože cestovať po Slovensku „od Námestova po Nový Sad, od Skalice po Užhorod“ a organizovať činnosť za pochodu nebolo lákavou prácou. Keď prišli so žiadosťou za Tajovským, neváhal a ujal sa národnej práce spolu s predsedom SNS Pavlom Mudroňom. V auguste 1912 sa SNS organizačne pretvorila na Ústredný klub Slovenskej snemovej národnostnej strany, čím posilnila svoje postavenie. Predsedom sa stal P. Mudroň a funkciu tajomníka získal J. G. Tajovský, ktorý sa ako prvý venoval politickej a organizačnej práci v strane profesionálne. Práca ho nadchla, veľa cestoval a oboznamoval sa s pomermi na celom Slovensku, zbieral peňažné dary na činnosť strany a hlavne zostavoval jej program.⁶¹ Keďže pobyt v Prahe sa tým preňho stal bezpredmetným, nechal si naspäť z Prahy poslať debnu kníh, ktorá však ani po niekoľkých urgenciách neprichádzala. S dôverou sa v tejto záležitosti obrátil na českého redaktora Františka Frýdeckého⁶² a poprosil ho, aby túto záležitosť vybavil, hlavne aby nedošlo k poškodeniu kníh, lebo jeho manželke na nich veľmi záležalo a veľmi jej knihy chýbali. Poprosil ho, aby požiadal špeditéra o dôkladné zabezpečenie kníh. V liste na záver poznamenal, že „žena žalie za Prahou“.⁶³
V kontakte s Čechmi ostal aj naďalej, v korešpondencii sa vzájomne informovali o novinkách a závažných udalostiach slovenského národného hnutia, zvlášť tých, ktoré sa týkali rozvíjania česko-slovenskej vzájomnosti. Napr. František Votruba pôsobiaci v Pešti ho oboznámil so zámerom mladej slovenskej inteligencie, ktorá vstúpila do slovenského politického diania v roku 1909, vydávať časopis: „Mládež naša (Pešť, Praha, Prešporok) ide vydávať revue na spôsob Hlasu ,Prúdy‘.“⁶⁴ Začal vychádzať v novembri 1909 a okolo neho sa sformovalo nové liberálne orientované zoskupenie - prúdisti. Medzi hlavné zložky ich činnosti patrila cieľavedomá propagácia československej vzájomnosti. Základnou programovou a politickou orientáciou nadviazali na snahy hlasistov. Gregor sa zúčastňoval podujatí spätých s touto ideou. V písomnom kontakte boli manželia Gregorovci so starostom spolku Českoslovanská jednota Josefom Rotnáglom.⁶⁵ V roku 1913 pozval dámsky odbor pri miestnom odbore Českoslovanskej jednoty v Plzni Hanu Gregorovú na prednášku. Pozvanie prijala a hovorila na tému O slovenskej žene. Organizátorky jej prednášku ocenili uznanlivými slovami: „Bylo nám skutečným požitkem seznati život a práci slovenské ženy z úst na to povolaných.“⁶⁶ V tom istom roku sa manželia Gregorovci zúčastnili česko-slovenských porád v Luhačoviciach.⁶⁷ Asi 300 ich účastníkov si vypočulo výzvu k slovenským národovcom, aby v boji za svoje národné a ústavné práva neochvejne vytrvali až do konečného víťazstva. Z českej strany sa im dostalo uistenia, že v spravodlivom zápase bude stáť český národ pri nich. Na Tajovského s manželkou znenie protestu silne zapôsobilo.⁶⁸
Koncom roka 1912 pomýšľala „šrobárovská skupina“ na obnovenie časopisu Hlas a podľa návrhu J. Gregora Tajovského mal vzniknúť časopis Nový Slovák, ktorý by pomáhal pri utváraní pokrokovo zmýšľajúcich roľníkov a mešťanov, ale Tajovského plán nevyšiel. Skupinu tvorili A. Štefánek, Tajovský, Ivan Hálek, Miloš Pietor a ďalší, ktorí sa od roku 1911 schádzali na dôverných poradách a utvárali si vlastnú ideovo-politickú koncepciu, ktorá bola charakteristická zdôrazňovaním myšlienky československej jednoty.⁶⁹
V auguste roku 1913 prijal Ústredný klub Slovenskej snemovej národnostnej strany nový program. Začiatkom roku 1914 rozpracoval nové zásady programu tajomník SNS J. G. Tajovský⁷⁰ v spolupráci s niekdajšími hlasistami Fedorom Houdekom, A. Štefánkom a Igorom Hrušovským. Program mal 18 bodov a jeho vysvetlenie publikovali Národnie noviny od marca do mája 1914.⁷¹ Súčasťou programu bola aj otázka česko-slovenskej spolupráce. Tajovský bol tajomníkom strany do júna 1914, potom sa vzdal funkcie, lebo sa nepohodol s novým predsedom SNS Matúšom Dulom. Za krátko sa stal hlavným redaktorom Národného hlásnika, ktorý redigoval do júna 1915, keď uhorské úrady zastavili jeho vydávanie.⁷²
Jozef Gregor Tajovský bol predovšetkým literátom, a to sa prejavilo aj v jeho postoji k česko-slovenskej otázke. Mal blízky vzťah k českému národu, najmä k jeho literatúre. Veľmi tolerantný postoj zaujal k češtine, čo dokladujú aj jeho spomienky zaznamenané v Denníku. Uviedol v ňom, že český jazyk a česká literatúra boli jeho katolíckej rodine blízke, jeho starý otec a stará mať mali biblie v češtine a aj jeho rodičia čítali českú bohoslužobnú literatúru. I on ako učiteľ kupoval si české knihy, mal ich vo svojej knižnici, čo neušlo pozornosti jeho nadriadeným pri inšpekcii a spôsobilo mu problémy. J. Gregor Tajovský sa zaujímal najmä o českú beletriu - práve o ňu požiadal v máji 1909 Andreja Halašu v Turčianskom Sv. Martine, správcu muzeálnej bibliotéky, aby mu ju požičal z muzeálnej knižnice. Ten však nemohol jeho prosbe vyhovieť, pretože dostával z Čiech len odbornú literatúru.⁷³
Najvýstižnejšie sa k myšlienke česko-slovenskej vzájomnosti vyjadril Tajovský v ankete na túto tému v časopise Prúdy. Hneď na úvod uviedol, že „československá kultúra je spoločný výtvor Cechov a Slovákov“. Poukázal na blízkosť češtiny v ich katolíckej rodine, keď jeho „katolícki predkovia odrástli a žili na českom duchovnom chlebe“. Tomu ostal verný aj on a „pri všetkej svojej láske a oddanosti k Čechom, nikdy som sa nebál o svoje slovenstvo, ač jakživ som nerobil rozdielu medzi dielami českými a slovenskými či už na poli kultúrnom alebo hospodárskom alebo politickom a jakomkoľvek“.⁷⁴ Obšírnejšie sa o spolupráci Slovákov s Čechmi vyjadril v spomienkovom denníku pod názvom Vývin tlače na Slovensku. Vzťahy slovensko-české,⁷⁵ ako aj v texte Slováci a čeština.⁷⁶
Z hľadiska česko-slovenskej vzájomnosti bolo zaujímavé vystúpenie Jozefa Gregora Tajovského na povojnových česko-slovenských poradách v Luhačoviciach v roku 1936.⁷⁷ V ňom stručne, ale veľmi výstižne a s prehľadom podal prierez vývoja vzťahov medzi oboma národmi od konca 18. storočia až do medzivojnového obdobia (s akcentom na kultúrne vzťahy), a to v kontexte formovania slovenského národno-emancipačného hnutia. Upozornil na prejavy pomoci z českej strany Slovákom a zdôraznil potrebu rozvíjania spolupráce, ktorá bola významná nielen pre Slovákov, ale aj Čechov.
Do rozvoja česko-slovenskej spolupráce sa zapojila aj jeho manželka Hana Gregorová, ktorá sa istý čas v Prahe vzdelávala (počas pobytu v Prešove i neskôr) a nadviazala kontakty s predstaviteľmi českého kultúrneho života, ako boli Albert Pražák, Jaromír Herben, predvojnový starosta spolku Českoslovanská jednota Josef Rotnágl, ale aj s aktivistkami českého ženského hnutia. I ona posielala svoje literárne práce do českých časopisov. Pomáhala slovenským dievčatám pri umiestňovaní na české školy pre gazdinky. A to, že sa pričinila o rozvoj spolupráce s Čechmi, dokladujú tiež uznanlivé slová českého literáta Alberta Pražáka.⁷⁸
České prostredie, v ktorom Jozef Gregor Tajovský študoval, a českí národní predstavitelia, s ktorými aj po odchode z Prahy udržiaval kontakty, ovplyvnili jeho životné postoje. Okolnosti samotného príchodu Tajovského do Prahy neboli jednoduché, prínosné mu boli aktivity v spoznávaní českého prostredia. Tajovský usilovne pracoval v spolku slovenských študentov v Prahe Detvan. Štúdia v tomto smere ponúka málo pertraktované poznatky spracované na báze archívnych zdrojov. Týka sa to aj jeho spolupráce so slovakofilským pražským spolkom Českoslovanská jednota, keďže v intenciách tohto spolku pôsobil a zaradil sa k účastníkom ním organizovaných československých porád v Luhačoviciach. Tu pramenilo jeho zaujatie myšlienkou československej vzájomnosti, ktorú vo svojej činnosti uplatňoval aj po odchode z českého prostredia.

SUMMARY

CONTACTS OF JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ WITH THE CZECH MILIEU
IN THE PRE-WAR PERIOD

The study examines the formative role of the Czech milieu in the life and work of Jozef Gregor Tajovský, focusing on his Prague studies and on the development of his views on Czech–Slovak mutuality. It reconstructs the circumstances that led him to leave the teaching profession in Upper Hungary and enrol at the Czech-Slavonic Commercial Academy in Prague in 1898. His decision was shaped by dissatisfaction with Hungarian schools, accusations of Pan-Slavism, and his desire for a freer milieu.
In Prague, Tajovský entered a stimulating cultural setting that influenced both his literary development and civic orientation. A key role was played by the Slovak student association Detvan, where he took part in literary, educational and critical activities, read his own works, assessed the writings and performances of other members, and broadened his knowledge of Slovak, Czech and European literature. The study presents Detvan as a space of intellectual exchange, literary formation and national self-awareness among Slovak students in Prague.
The article also analyses Tajovský’s contacts with the Slovakophile association Českoslovanská jednota, which supported Slovak students and promoted Czech–Slovak cooperation. Tajovský remained connected with the association after leaving Prague and later served as its trusted representative in Nadlak. His engagement is placed in
the wider context of the Hlasist movement, the periodical Hlas, the revue Prúdy, and efforts to strengthen Slovak national life. The study shows that he understood Czech–Slovak mutuality not as an abstract slogan, but as practical cultural, educational and economic cooperation. Drawing on archival sources, it demonstrates that his Prague
experience and Czech contacts had a lasting impact on his literary work, public activity and interpretation of Slovak national emancipation.

Čítať celú štúdiu

Perspektívy archívneho výskumu puškárstva na Slovensku

RYBÁRIK, Peter

Rozsah: 66-74

PDF Štúdia

Abstrakt:

RYBÁRIK, Peter. Perspektívy archívneho výskumu puškárstva na Slovensku. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2026, No. 1, p. 66-74.

This article examines the state of research on gunsmithing in present-day Slovakia, with particular emphasis on a critical reassessment of existing scholarship based on archival research. Special attention is given to the potential of parish registers, which have thus far remained largely overlooked, especially in combination with other primary sources. Drawing on case studies of gunsmiths from Bratislava and Trnava, the article demonstrates how systematic archival investigation can contribute to the revision of chronological frameworks, the refinement of biographical data, the identification of familial relationships, and the inclusion of previously undocumented masters.

Keywords: gunsmithing, gunsmith, firearms, parish registers, tax registers

PhDr. Peter Rybárik, SNM - Múzeum Červený Kameň, Hrad Červený Kameň, 900 89 Častá. E-Mail: peter.rybarik@snm.sk

Dejiny puškárstva predstavujú pestrú mozaiku technologického pokroku, umeleckého remesla, regionálnych tradícií a v neposlednom rade aj národnej identity. Zásadný vplyv na jeho formovanie mali ako vojenské konflikty, tak aj osobitné potreby predstaviteľov panovníckeho dvora a šľachty, ktorým sa puškárski majstri snažili všemožne vyhovieť. Rovnako ako v prípade iných remesiel aj tu zohrala zásadnú rolu cechová organizácia. Remeselníci v menších mestách zrejme pracovali aj ako slobodní majstri. Posledným storočím, v ktorom prežíval duch puškárskeho remesla, bolo 19. storočie. Na puškárstvo boli kladené nové požiadavky, najmä z hľadiska nového hospodárskeho a spoločenského usporiadania. Hlavnými objednávateľmi a odberateľmi palných zbraní sa stala nová spoločenská vrstva - mešťania. Z pohľadu cechov bolo 19. storočie vo všeobecnosti deštrukčným počiatkom, narastajúcim rozmachom hromadnej výroby a nástupom živnostenského podnikania. Tie spôsobili, že stredoveká inštitúcia cechov sa stala prežitkom a úplne stratila svoj význam. 20. decembra 1859 bol vydaný cisársky patent “Živnostnícky zákon”, ktorý nadobudol platnosť 1. mája 1860. Proces napokon vyvrcholil po rakúsko-uhorskom vyrovnaní 22. februára 1872, keď došlo k zrušeniu cechov. Cieľom tohto kroku bolo umožniť aj necechovú výrobu a zliberalizovať pracovný trh.
Koncom 19. storočia vyvstala potreba systematicky sa venovať výskumu puškárskych majstrov,¹ pretože išla ruka v ruke so skúmaním technologického rozvoja zbraní. Mnohé návrhy, prototypy a inovácie skončili na smetisku dejín, ale ako aj oni samotné, tak aj osudy ich výrobcov začali byť s odstupom času fascinujúcim medzičlánkom a predmetom bádania. Prvé ucelenejšie zoznamy značiek a mien majstrov nachádzame v dnes už klasických nemeckých referenčných dielach o historických zbraniach od Augusta Demmina² a Wendelina Böheima.³ Predstavitelia európskej historiografie v 20. storočí plynule nadviazali na tieto práce.⁴ Zbierali a publikovali ďalšie údaje o puškárskych dielňach, cechových štruktúrach a osobnostiach ako aj o konkrétnych palných zbraniach.
Výsledky výskumu sa podarilo zhromaždiť v monumentálnom diele, ktoré je doposiaľ elementárnym východiskom bádateľov v danej oblasti, a tým je trojzväzkový medzinárodný lexikón výrobcov palných zbraní a kuší Der neue Støckel.⁵ Lexikón bol aktualizovaným a rozšíreným dielom o niečo staršej dvojzväzkovej publikácie Haandskydevaabens bed0mmelse (nem. Die Bewertung von Handfeuerwaffen) od dánskeho výskumníka Johanna F. Støckla.⁶ Odvtedy bolo nevyhnutné niektoré informácie opäť revidovať, aktualizovať a doplniť, ale tieto tendencie zostali už iba na úrovni spracovania určitého územia. Vo Francúzsku tak napríklad vyšiel dvojzväzkový lexikón Le “Qui est qui “ de l’arme en France de 1350 à 1970,⁷ v Poľsku len pre oblasť Tešína obsiahla publikácia Rusznikarstwo szkoly cieszynskiej,⁸ v Rakúsku skromnejšia práca Verzeichnis österreichischer Büchsenmacher⁹ a v Česku lexikón Čeští puškaři,¹⁰ ktorý sa navyše tento rok dočkal aktualizovaného vydania doplneného o výsledky 20-ročného archívneho výskumu jednotlivých bádateľov pre danú oblasť.¹¹

Výskum puškárstva na území dnešného Slovenska
Ak budeme stav danej problematiky v rámci územia dnešného Slovenska hodnotiť z hľadiska publikácií, tak ho možno zhrnúť nasledovne. Do zmieňovaného medzinárodného lexikónu sprostredkoval prehľad puškárov “východného bloku”, teda aj našej oblasti, Tibor Díte. Pre zaujímavosť spomeňme, že už v prvej dvojzväzkovej verzii Støcklovho lexikónu sa objavilo šesť puškárov z Bratislavy a jeden z Pezinka (Bösing), ktorý bol však mylne interpretovaný ako puškár z bavorskej obce Pösing.¹² Niekoľko údajov ďalej nájdeme v knižke od Karola Kulašika, Puškárstvo: Remeslo piatich storočí z roku 1978¹³ a do súčasnosti asi najucelenejší dostupný zoznam puškárov, založený čiastočne na pramennej základni, je v publikácii Pisztolyok a Magyar Nemzeti Múzeum tűzifegyver-gyűjteménye I. z roku 1988 od maďarského odborníka Ferenca Temesváryho, ktorá vyšla aj v nemeckej mutácii.¹⁴ V tomto zozname sú uvedené mená, miesto a doba pôsobenia puškárov z Uhorska, takže aj tých, ktorí pôsobili na území dnešného Slovenska. Temesváry uvádza, že mená a povolania sú čiastočne prevzaté zo starých súdnych spisov a doba pôsobenia označuje rok, v ktorom sa jednotlivé osoby obrátili na súd so svojou žiadosťou. Väčšinu údajov o bratislavských puškároch zase prevzal z katalógu výstavy Bratislavsképuškárstvo 15. -19. stor. z roku 1981. Do zoznamu zahrnul aj majstrov, ktorých mená sú známe iba zo signatúr na zbraniach, takže datovanie je preto stanovené na celé storočie a napokon dodáva, že mená niektorých majstrov prevzal z monografií miest vydaných na konci 19. storočia. Aj v týchto prípadoch nebolo možné vždy presne stanoviť dobu pôsobenia.¹⁵ Mnohé informácie v zozname sú teda orientačné a môžu byť nepresné.
Za posledné obdobie sa podarilo rozšíriť informácie o puškároch a delolejároch v Banskej Bystrici v období 16. - 18. storočia, ktoré publikovali vo svojich prácach Juraj Spiritza¹⁶ a Igor Graus.¹⁷ Primárnymi prameňmi boli mestské účtovné knihy a protokoly. Údaje o delolejároch z územia Slovenska nájdeme aj v dvoch Spiritzových publikáciách Biografický slovník zvonolejárov činných na Slovensku v druhom tisícročí a Zvony a zvonolejárstvo na Slovensku.¹⁸ Ten, kto dokázal odliať z bronzu zvon, totižto dokázal odliať aj delovú hlaveň, takže zvony a delá robievali zväčša tí istí majstri. Napriek tomuto faktu treba mať na pamäti, že obe práce sú primárne zamerané na dejiny zvonolejárstva. V súvislosti s dejinami streleckého spolku v Banskej Štiavnici, ktoré spracovali Mária Celková a Mikuláš Čelko bolo doplnených aj niekoľko údajov k tamojším puškárom v 16. a 18. storočí.¹⁹ Aj v tomto prípade boli východiskovým prameňom účtovné knihy mesta. V zásadnejšej miere sa aktualizovali a skorigovali prostredníctvom archívnych výskumov aj údaje k puškárom z Bratislavy. Výskumným materiálom pre obdobie od 15. storočia do druhej polovice 16. storočia boli prevažne Komorné a mestské knihy, z ktorých kľúčové údaje vyexcerpovala a spracovala Zuzana Nemcová.²⁰ Pre obdobie od 17. do 19. storočia poslúžili ako východiskový zdroj cechové knihy (Kniha záznamov o prevedení majstrovských kusov a Kniha učňov). Z tých vychádzal pri zostavovaní vyššie spomenutého katalógu výstavy už Tibor Díte²¹ a ďalšie údaje neskôr v podrobnejšej po-dobe publikoval Pavol Valachovič.²²
Napriek tomu, že uvedené výskumy výrazne rozšírili a spresnili poznanie o pôsobení puškárov na území dnešného Slovenska, nemožno túto problematiku považovať za vyčerpanú. Aktualizovanie, revidovanie a dopĺňanie informácií predstavuje neustálu výzvu aj pre súčasných bádateľov. Potenciálne východisko archívneho výskumu, na ktoré chceme v tomto príspevku primárne upozorniť a ktorému predošlí bádatelia venovali len málo pozornosti, predstavujú matričné záznamy. Prostredníctvom nich boli aktualizované práve informácie o českých puškároch a rovnakú pramennú základňu preto môžeme uplatniť aj v našom prípade. Obrovskou výhodou je, že viaceré matriky sú v súčasnosti zdigitalizované, takže sa v nich dá skúmať hocikde s prístupom na internet. To, samozrejme, neznamená, že by bol výskum o niečo ľahší. Nie všetky matriky sú napríklad indexované, takže v takýchto prípadoch je nutné prehliadať stránku po stránke, čo je stále časovo náročné. Existujú aj matriky, ktoré majú menné indexy nekompletné, alebo sú poškodené a tým pádom na niektorých miestach nečitateľné. Pokiaľ je však výskum úspešný, tak dokáže celkom presne stanoviť nielen pôsobenie jednotlivých majstrov, ale aj ich rodinné väzby. Perspektívy výskumu, ktoré bude možné uplatniť v rámci celoslovenskej problematiky, sa pokúsime demonštrovať na základe niekoľkých príkladov nami stanoveného geografického zamerania. To sa v súčasnosti orientuje prevažne na puškárov z Bratislavy a Trnavy. Výskum sa realizuje smerom k archívnym materiálom, k zbierkovým predmetom v múzeách a čiastočne aj k predmetom kultúrnej hodnoty u súkromných zberateľov. Všetky smery spolu súvisia. Každý materiál predstavuje osobitný zdroj informácii, ktoré možno efektívne využiť ich kombinovaním.

Korigovanie životopisných údajov prostredníctvom matričného výskumu
Výskum matričných záznamov môže v zásadnej miere prispieť hlavne ku korigovaniu životopisných údajov. Takáto situácia sa nám ukázala v prípade výskumu bratislavského puškára Lorenza Plonera, ktorému sme venovali podrobnú štúdiu.²³ Karol Kulašik ho zaradil medzi puškárov 2. polovice 18. storočia²⁴ a v Temesváryho zozname je doba jeho pôsobenia stanovená rokmi 1755 – 1765.²⁵ Tento údaj bol prevzatý zo štúdie od Díteho, ktorý puškárove pôsobenie zrejme odhadol na základe signovanej zbrane.²⁶ Plonerovo meno sa podľa všetkého v cechových knihách nevyskytlo, pretože Valachovič ho nespomína ani v jednej štúdii. Túto informáciu sme síce v cechových knihách nepreverili, ale domnievame sa, že Ploner pôsobil ako slobodný remeselník mimo cechového združenia. Vďaka archívnemu výskumu, ktorý sa opieral o matričné záznamy, sa nám podarilo posunúť dolnú hranicu jeho pôsobenia už do roku 1745, keď sa zosobášil s Magdalénou Traunerovou.²⁷ V cechovom zázname je uvedené, že bol mestský puškár v službách Pálffyovcov, čo by mohlo vysvetliť jeho pôsobenie mimo cechového združenia. Hornú hranicu sme dokázali posunúť až do roku 1769, keď zomrel.²⁸ V Plonerovom prípade sa dokonca vďaka zdigitalizovaným a indexovaným viedenským matrikám podarilo preukázať priamu rodinnú väzbu na puškársku rodinu Planerovcov z neďalekej Viedne.²⁹ Lorenz sa narodil 8. augusta puškárovi Martinovi Planerovi a Anne Rosine.³⁰ V júli roku 1740 sa vo Viedni zapísal na učenie a zrejme hneď po vyučení sa presťahoval do Bratislavy.³¹
Pri výskume ďalšieho bratislavského puškára, Franza Kroheho,³² bola dolná hranica oproti dostupným údajom posunutá o štyri roky skôr, teda už do roku 1774, keď sa 2. októbra ako 31-ročný oženil s istou Teréziou Polatin.³³ Jeho aktívnu činnosť v Bratislave potvrdzuje aj informácia o tom, že o rok neskôr sa u neho zapísal na učenie Ferdinand Migashtig.³⁴ Hornú hranicu môžeme rovnako korigovať, ale v tomto prípade smerom nadol. Temesváry totižto jeho činnosť ohraničil rokom 1806, avšak Krohe zomrel už vo februári roku 1805 a to na mŕtvicu.³⁵
V prípade najznámejšieho puškára z Bratislavy, Johanna Fischera, ktorého meno sa mimochodom ako jediné z územia dnešného Slovenska dostalo medzi Schedelmannových Veľkých puškárovov³⁶ sa v rámci matričného výskumu taktiež podarilo preukázať údaj o úmrtí. Ten naznačovala posledná publikovaná zmienka, signatúra s vročením IO FISCHER 1746 na páre pištolí s francúzskou kresadlovou zámkou v zbierke Maďarského národného múzea.³⁷ Pri pokuse konfrontovať túto zmienku s matričnými záznamami sa nám podarilo nájsť údaj o majstrovom úmrtí z 2. februára 1746³⁸ Johann Fischer zomrel vo veku 68 rokov, takže sa narodil niekedy okolo roku 1678.³⁹ V budúcnosti by bolo teoreticky možné zistiť aj údaj o Fischerovom narodení, nakoľko v Knihe záznamov o prevedení majstrovských kusov je uvedené, že Fischer prišiel do Bratislavy ako puškársky tovariš (gesell) narodený vo Viedni.⁴⁰ Zaujímavý údaj sa tiež podarilo nájsť v prípade puškára Wenzela Kellera (niekedy Kheller). Keller si vzal za manželku vdovu po bratislavskom puškárskom majstrovi Antonovi Englishovi, Annu Máriu a svedkom bol práve Johann Fischer. Stalo sa tak 27. júla 1738,⁴¹ teda rok po smrti Antona Englisha.⁴² Sobáš s vdovou po puškárskom majstrovi bol veľmi výhodným pre každého nádejného puškára, pretože vdova automaticky po smrti svojho muža získala jeho práva a puškársku dielňu. Benefity prinášal aj sobáš s dcérou puškára. Štatúty bratislavského puškárskeho cechu z roku 1661 uvádzajú v článku č. 14, že tovariš, ktorý sa ožení s majstrovou dcérou, musí urobiť len dva majstrovské kusy miesto troch.⁴³ Takúto situáciu máme zatiaľ doloženú pri bratislavskom puškárovi Carlovi Czermakovi (Csermak), ktorý sa 19. apríla 1750 oženil s dcérou Johanna Fischera, Elisabeth.⁴⁴ Valachovič uvádza, že Czermak predložil svoje majstrovské kusy už 3. marca 1750,⁴⁵ takže zrejme tento benefit nevyužil. Túto domnienku bude možné overiť v Knihe učňov. V Czermakovom prípade môžeme doplniť aj údaj o úmrtí. Puškár zomrel 15. januára 1789 vo veku 71 rokov.⁴⁶
Pri týchto bratislavských puškárov sú korekcie v podstate iba mierne a nemajú až taký zásadný dopad pre datovanie signovaných zbraní. Horšie to je v prípade puškárov, resp. zbraní datovaných orientačne do obdobia okolo roku 1890. Exaktné stanovenie doby pôsobenia môže byť popri tormentačných značkách nápomocnou informáciou pre korektné klasifikovanie danej zbrane z pohľadu legislatívy. Historická zbraň je totižto podľa prílohy č. 6, písmeno p, k zákonu č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive iba taká zbraň, ktorá bola vyrobená do 31. decembra 1890.⁴⁷
Ako príklad môžeme uviesť jediného známejšieho trnavského puškára Carola Bergera. V Heerovom lexikóne je jeho pôsobenie odhadované do rokov 1850 - 1880.⁴⁸ Temesváry dobu jeho pôsobenia stanovil do rokov 1873 - 1900.⁴⁹ Vďaka prebiehajúcemu systematickému výskumu Daňových kníh dokážeme dolnú hranicu stanoviť do roku 1836, čím sa zásadne posúvajú odhady predošlých bádateľov. V tomto roku sa jeho meno prvýkrát uvádza medzi ostatnými obyvateľmi platiacimi dane Magistrátu mesta Trnava. V Daňovej knihe je jeho meno uvedené ako Fridericus Berger sclopetarius.⁵⁰ Keďže o rok neskôr už je na tej istej adrese uvedený pod menom Carol Berger,⁵¹ tak sme presvedčení o tom, že sa zápis s iným menom týka jeho. Pochopiteľne ťažko vyhodnotiť prečo sa autor zápisu v puškárovom mene pomýlil. Posledná zmienka, ktorá sa týka Bergerovho života v Trnave je záznam v matrike zomrelých. Berger skonal 11. marca 1889 na zápal pľúc (tüdőhűdés) vo veku 80 rokov.⁵² Tým sa vyvracia domnienka, že by mohlo ísť o toho istého Carola Bergera, ktorý v 80. rokoch 19. storočia prichádza do Liberca v Čechách.⁵³ V tom istom roku ako zomrel Berger, zomrel v Trnave na zápal pľúc aj jeho súputník, puškár Joannes (niekedy János) Simon. Simon zomrel 5. októbra vo veku 74 rokov.⁵⁴

Identifikovanie ďalších majstrov
Ako sme už naznačili, tak matričné záznamy nie sú jediným pramenným materiálom, ktorým pri výskume puškárstva venujeme pozornosť. Historici, ktorí sa venovali dejinám remesiel a cechov pri spracovaní vychádzali nielen z cechových kníh, ale aj z daňových registrov, prostredníctvom čoho bolo možné podrobne odsledovať kvantitatívne zastúpenie jednotlivých remeselných odvetví v meste. V prípade mesta Trnava takýto výskum realizoval Štefan Kazimír⁵⁵ a na výsledky jeho výskumu sme sa pokúsili prípadovo nadviazať, ako sme uviedli pri Bergerovi. Prvotnou motiváciou bolo dohľadanie pramenných zmienok o puškárovi, ktorého meno bolo v dostupnej literatúre známe iba na základe dochovanej zbrane zo zbierkového fondu Oravského múzea P O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne. Ide o loveckú brokovnicu - dvojku s lôžkovým uzáverom systému Roux na náboje systému Lefaucheux, ktorá je signovaná „A. KALWODA IN TYRNAU“.⁵⁶ Fragmentárnosť a absencia elementárnych informácií o puškároch z Trnavy nás napokon priviedla k systematickému výskumu. Doposiaľ sme analyzovali a spracovali zmienky z 18. a čiastočne 19. storočia.⁵⁷ Analýza daňových kníh mesta Trnava sa v priebehu výskumu ukázala ako vhodne zvolená a efektívna. Systematické prehliadanie matričných záznamov by predstavovalo rovnako veľkú časovú záťaž, ale ako sme zistili, tak z hľadiska výpovednej hodnoty by neprinieslo očakávané výsledky. V trnavských matrikách z 18. storočia, ktoré sme skúmali, totižto pri menách chýbali vykonávané povolania. Kombináciou oboch pramenných materiálov sa však podarilo tieto nedostatky čiastočne eliminovať. Výskum možno preto hodnotiť ako úspešný a prínosný z hľadiska získaných poznatkov, keďže sa podarilo výrazne upresniť údaje k pôsobeniu puškára Benedikta Csernicsa, a zároveň identifikovať ďalších piatich doposiaľ v literatúre neznámych puškárov: Johanna Klepsa, Antona Strangla, Laurentia Aibla, Jozefa Mottosinyho a Jozefa Malohlava. Csernicsove meno bolo v literatúre známe len vďaka páru pištolí s francúzskou kresadlovou zámkou, ktoré opísal vo svojom článku ešte v roku 1911 maďarský odborník, Géza Nagy.⁵⁸ Výskum ešte nie je komplexne ukončený, nakoľko pre 19. storočie zatiaľ nemáme doplnené všetky údaje. V prípade Bergera sme urobili výnimku, pretože kľúčové informácie už máme k dispozícii.
Ďalšie dva významné zdroje informácii, ktoré máme v pláne v budúcnosti reflektovať v prípade 19. storočia, sú adresáre remeselníkov, obchodníkov a fabrík, ako aj periodická tlač. Viaceré adresáre sú v súčasnosti zdigitalizované, takže vyhľadávanie v nich je pomerne jednoduché. Periodická tlač zasa môže do výraznej miery suplovať matričné záznamy, pretože obsahuje rubriky narodení a úmrtí. Okrem toho sú v nej uverejňované reklamy, ktoré majú veľkú výpovednú hodnotu, pretože poskytujú informácie o dostupnom tovare, cene ako aj o mieste pôsobenia daného majstra. Puškári si v reklamách niekedy uvádzali aj ocenenia a medaily získané na regionálnych výstavách, ktoré svedčili o uznaní kvality ich výrobkov. Je vhodné upozorniť na to, že absencia reklamy nemusí a priori znamenať neexistenciu daného javu. V trnavskom týždenníku Nagyszombati hetilap sme napríklad medzi rokmi 1899 - 1908 nezaznamenali žiadnu reklamu trnavského puškára, ale iba dvoch bratislavských puškárov a to Bélu Szulovszkeho a Jozefa Seiferta. To však neznamená, že v Trnave v danom čase nepôsobil žiadny puškár, pretože v Adresári z roku 1908 je uvedený istý Reymann C. (Carl).⁵⁹ Reymann je uvedený aj v Temesváryho zozname, ktorý vymedzil jeho pôsobenie medzi roky 1896 - 1901.⁶⁰ V prípade bratislavských puškárov realizoval výskum periodickej tlače už spomínaný Pavol Valachovič. Valachovič sa zameral na sprievodcu po Bratislave - Pressburger Wegweiser, ktorý prinášal prehľad užitočných informácií o obyvateľoch v meste, jednotlivých inštitúciách a úradoch. Analýza tohto materiálu umožnila Valachovičovi vyexcerpovať základné informácie o bratislavských majstroch od polovice 19. storočia do začiatku 20. storočia a vytvoriť predstavu o podnikateľskom živote puškárov v Bratislave, na ktorý mal zásadný dopad zákon z roku 1872 o zrušení cechového zriadenia.⁶¹

SUMMARY

PERSPECTIVES OF ARCHIVAL RESEARCH ON GUNSMITHING
IN SLOVAKIA

The present paper has sought to demonstrate that research on gunsmithing in the territory of present-day Slovakia remains a relatively underexplored field that deserves further scholarly attention. Although the basic factual framework has been established in earlier works, more detailed archival research reveals numerous inaccuracies, gaps, and misinterpretations. Systematic and in-depth analysis of sources that have so far received only marginal attention thus emerges as a particularly promising avenue for future research.
The study of parish registers has its limitations; therefore, an ideal approach lies in the combination of multiple source types. At the same time, these sources open up additional research questions, particularly regarding the migration patterns of individual masters and their social status.
An important impetus for further research is the ongoing digitisation of archival holdings. This process makes source materials accessible to a wider circle of researchers, enables more systematic and long-term projects, and significantly reduces both time and financial costs. Ideally, the knowledge gained in the future could lead to the creation of an updated and critically verified register of gunsmiths active in the territory of present-day Slovakia, which would constitute a relevant counterpart to existing foreign publications.

Čítať celú štúdiu

Najstaršie súpisy fajčiarov Liptovskej stolice z rokov 1734 – 1744

CHURÝ, Slavko

Rozsah: 75-90

PDF Štúdia

Abstrakt:

CHURÝ, Slavko. Najstaršie súpisy fajčiarov Liptovskej stolice z rokov 1734 – 1744. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2026, No. 1, p. 75-90.¹

The article analyses the earliest preserved conscription lists of tobacco smokers in Liptov County from 1734 – 1744, with particular attention to their fiscal, administrative and social significance. The oldest list, compiled in 1734, records smokers in the eastern and northern districts, while the 1735 conscription covers the whole county and was authenticated by the county notary and seal. Further lists from 1742 and 1744 document changes in the number of taxed smokers, local differences, tax rates and exemptions, as well as cases of concealed smoking. The sources iden-tify individual taxpayers by name, settlement, social status and, occasionally, occupation, including millers, innkeepers, servants, shepherds and craftsmen. They also record curial villages and privileged market towns. By comparing the lists, the study shows the spread of tobacco consumption in eighteenth-century Liptov and demonstrates the value of fiscal conscriptions for social, economic and microhistorical research in Kingdom of Hungary during the early modern period.

Keywords: tobacco smokers, fiscal conscription, Liptov County, early modern taxation, social history

Súpis fajčiarov východného a severného okresu z roku 1734²
Najstarší súpis fajčiarov z Liptova sa zachoval z roku 1734, eviduje však iba osoby z východného a severného okresu Liptovskej stolice. Do severného okresu patrili už od 16. storočia mestečká Bobrovec, Liptovský Trnovec a Liptovská Sielnica,³ ale tiež Kvačany.⁴ Konskriptori podchytili fajčiarov nielen v poddanských, ale aj kuriálnych obciach. Na prvom mieste je uvedený Jalovec, kde bol fajčiarom iba jediný obyvateľ, a to Andrej Buza.
V Bobrovci (oppidum Bobrócz) fajčili Juraj Kováč, Juraj Hán, Pavol Hán, Pavol Matuon, Ján Matuon, Ján Rakovie, Andrej Mašura, Ján Dunaj, Juraj Jalovecký alias Valek, Martin Kuriš, Martin Spilý, Ján Bunta, Juraj Pavlík, Juraj Molko, Matej Variečka, Pavol Kokavec, Ján Faber, Ján Hrtko, Michal Butora a Matej Rezin, celkove 20 ľudí.
V Bobrovčeku (possessio Kis Bobrócz) to boli Martin Čajka, Martin Švec, Adam Hudec, Andrej Adamovie, Ján Slamka, spolu 6 fajčiarov.
V Liptovských Beharovciach (possessio Beharfalva) našli iba jedného fajčiara. Bol ním Ján Bukový.
Pavlova Ves bola už väčšou dedinou (possessio Pálfalva), ktorá patrila Likavskému panstvu. Fajčili tu Michal Tomkovie, Martin Tomkovie, Ján Dvorský, Ján Novák, Adam Balco, Pavol Kornetovie, Ján Baláž, Ján Kačura, Ján Poliak, ktorý slúžil u bližšie neurčeného kováčskeho majstra a Martin
Madaj, zamestnaný ako pastier. Žilo tu 10 fajčiarov.
Mestečko Liptovský Trnovec sa pýšilo niektorými privilégiami (oppidum Tarnócz). Aj tu bývali fajčiari Mikuláš Sekan, Martin Vozárik, Ján Gajdošík, Pavol Gajdošík, Andrej Červen, Ján Holička, Pavol Sokolík, Juraj Laco, Juraj Holý, Matej Krmešský, Pavol Kalo, Ján Škvarka, Matej Gajdošík, Pavol Bohuš, Martin Ondruš, Matej Dzurian, Ján Kutný, Matej Vozárik, Matej Šipka, Ján Hajčík, bližšie
neurčený mlynár, Tomáš Bela, Ján Silo, Juraj Klonka, Ján Kakus, Andrej Joannides, Pavol
Rýdzik, Matej Ondrus, Martin Pudiš, Martin Novák, Ján Benda, Juraj Sekan, Martin Karnik
a Ján Simonides mladší. Celkove tu zaevidovali 34 fajčiarov.
V Beňušovciach (possessio Benyusfalva) fajčili len Andrej Sivý a Ján Bria, označený ako kraviar (bubuleus).
Huty vykazujú v roku 1734 celkove 9 fajčiarov. Boli to Michal Vyparina, Pavol Butora, Matej Vyparina, bedár (nihil habens), Martin Budon, Jakub Simoniak, Ján Malek, Michal Fidora, Ján Palčon a Ján Figus.
Vo Veľkom a Malom Borovom (possessio Borove cum Szvinyarky) fajčil Ján Glončiak, Michal Peromhon, Andrej Gurčák, Michal Čumiak, Adam Peornor, Ján Kujaniak, Matej Lišak, Juraj Chovanec, Andrej Gurčak, Adam Porčiak, Ján Frajčec, Andrej Kantarak, Juraj Pelach, Matej, služobník Jána Semraka a Pavol Sekej, celkove 14 duší.
V Kvačanoch (possessio Kvacsan) zaevidovali 5 fajčiarov. Patrili medzi nich Ján Tkáč, Matej Mlynarčík, Andrej Vadovický a dvaja lesní strážnici (custodes montium) Michal Gregorec a Tomáš Tkáč.
Vo Vyšných Matiašovciach⁵ fajčil iba Ján Staník. Obec je označená ako Felső Mattyasocz.
Iba traja fajčiari bývali v Dlhej Lúke (possessio Hoszureth).⁶ Boli to Martin Rohaj, Juraj Gašperík a Pavol Kováčik.
V malej dedine Brnice (possessio Brnycze)⁷ je zaevidovaný ako fajčiar Ján Siska, ktorý obchodoval s hubami - jelenicami (cum cervinos fungis quaestum).
V Bobrovníku (possessio Bobrovnik) fajčili Ján Kunik, Ján Chudý, Ján Prachno, Juraj Kunik alias Gaško, Ján Štetina, Andrej Ondrichon, Ján Stanko, celkove 7 obyvateľov.
Tvarožná (possessio Tvarosna)⁸ vykazuje 4 fajčiarov. Boli to Pavo, sluha zemana Jána Šelméciho, Andrej Straka, Pavol Straka mladší a mlynár Pavol Planka.
Jediný fajčiar bol v Parížovciach (possessio Parishaza),⁹ bol to Matej Stečko.
Aj v Nižných Matiašovciach žil iba jeden fajčiar, Michal Gajdoš. Obec je označená ako possessio Alsó Mattyasocz.
Viac fajčiarov zdanili v Liptovskej Sielnici (oppidum Szielnicse). Boli to Andrej Koma, Pavol Mach, Martin Leko, Juraj Vozár, Pavol Randa, Ján Lovich, Ján Jaško, Tomáš Čuriak, Pavol Šiarnik, Juraj Buzovie, Pavol Gabaj, Ján Stanko, Andrej Tomovie, Tomáš Dzurkovie, Tomáš Ambroz, Matej Ambros, Ján Ambroska, Pavol Ambroska, Matej Fajčík, Michal Kvasno, Ján Krmeský, Juraj Klukaň, Juraj Bubuleus, Juraj Janík, Ján Hrubých, Martin Ambros, Adam Mach, Pavol Benčiak, Imrich Garny, Matej Garaj, Ján Janík, sluha Matej, Andrej Kapina, Michal Borovský, Tomáš Randa a Jančo Mach. V mestečku fajčilo 36 obyvateľov, najviac zo všetkých obcí severného okresu Liptovskej stolice.
V Prosieku (possessio Proszek) bývali fajčiari Ondrej Sekan, kováč Martin Grešo a mlynár Andrej.
V Svätej Anne (possessio Sz. Anna)¹⁰ zaevidovali ako fajčiarov 4 osoby. Boli to Andrej Hubač, Martin Hubač, Pavol Balojčiak a Juraj Kostolný.
V osade Dušany (possessio Dusany)¹¹ žil fajčiar Juraj Boljo.
V Jánošovciach (in Janoshaza)¹² to bol Martin Delaj.
Liptovský Ondrej bol v prvej polovici 18. storočia malou dedinou. V roku 1734 tu však fajčilo až 10 obyvateľov. Medzi nich patrili Ján Šabla, Martin Jambrich, Ján Blaške, Tomáš Chylus, Ján Šuba, Matej Mních, Tomáš Hrnčiar, Pavol Hrnčiar, Ján Slatkan, Matej Korenica a Juraj Matuon, poľný hájnik (custos agrorum) miestnych zemanov.
V Nižných Ráztokách (possessio Alsó Rasztoka)¹³ fajčili Juraj Šuba Juraj Kapa a Andrej Sekej.
Vo Vyšných Ráztokách to bol Ján Sekej. Obec je označená ako possessio Felső Rasztoka.
Fajčiari zo severného okresu Liptovskej stolice odviedli roku 1734 do domácej pokladnice ako daň celkove 90 zlatých a 50 denárov. Jeden fajčiar platil ročnú daň vo výške 50 denárov. Konskriptori tu zaevidovali 177 osôb, ktoré prepadli fajčiarskej vášni.

Súpis fajčiarov severného okresu z roku 1742¹⁴
Súpis fajčiarov sa v roku 1742 uskutočnil tiež v severnom okrese Liptovskej stolice. Pravda, v konskripcii sú okrem fajčiarov podchytení aj libertini (slobodní sedliaci) a iné skutočnosti. Taxa za fajčenie sa pohybovala vo výške od 40 do 50 denárov ročne.
Na prvom mieste je v súpise uvedená dedina Nežitovce (Nežethaza).¹⁵ Fajčilo tu 6 obyvateľov, medzi nimi krčmár Pavol Kuna a jeho brat, ktorý bol mlynárom.
V Hliníku¹⁶ sa k fajčeniu prihlásili 4 ľudia, medzi nimi syn miestneho mlynára.
V Parížovciach, ktoré patrili Dvornikovičovcom fajčil iba Matej Sležko a želiar Martin Štetina, ktorý bol zamestnaný ako sluha.
Fajčiari sa našli i v Bobrovníku. Bol to Ján Štetina, Ondrej Gabrienik, Ladislav Gabrien a Ondrej Gaško.
V malej dedine Tvarožná sú ako fajčiari evidovaní Ondrej Brusko a Juraj Gajdošík.
V osade Dušany oficiálne fajčili 4 osoby. Boli to Juraj Guran aliter Bollyó, Ondrej Droppa, mlynár Ondrej Kostolný a jeho sluha.
V Jánošovciach fajčeniu holdovali Martin Delaj a Juraj Lovich.
Vo Svätej Anne všetci fajčiari platili rovnakú taxu vo výške 50 denárov ročne. Boli to Michal Zubor, Martin Šimovie, Martin Hubač, Pavol Maďar, Juraj Kostolný a Juraj Cešovie.
V Ižipovciach¹⁷ konskriptori zapísali 3 fajčiarov. Ján Semrak a Michal Sekej platili daň po 50 denárov ročne, tretí fajčiar Ján Hudimačik iba 40 denárov, keďže pociťoval bolesti zubov (dolorem dentium).
V súpise ďalej nasleduje dedina Prosiek so 7 fajčiarmi. Zdanený bol aj obyvateľ so zaujímavým menom Ondrej Turzo.
V malej dedinke Zádiel¹⁸ obyvatelia nefajčili.
Vo Veľkom a Malom Borovom (Borove et Swinarky) zdanili 8 fajčiarov. Ondrej Gurčiak tiež patril medzi fajčiarov, ale taxu neplatil, pretože fajčivo dostával ako almužnu od ostatných (ex elemosyna). 13
V Novoti¹⁹ fajčil iba Juraj Pelašiak, ktorý bol sklenárom. Platil daň 40 denárov
ročne.
V Hutách zaevidovali 6 fajčiarov. Boli to Ján Riška, Michal Fiderak, Ján Malčiak, Juraj Vyparina, Adam Butora a Michal Figus.
V osade Ráztoka, ktorá patrila Jób-Fančaliovcom,²⁰ fajčiarov nebolo.
V súpise z roku 1742 sú ako fajčiari v Kvačanoch označení Michal Hornikovie, Tomáš Tkáčovie, Ján Tkáčik, Matej Matuga, Ján Pelach, Tomáš Pelach a Adam Mlynárovie. Všetci platili taxu po 50 denárov ročne. Ján a Tomáš Pelach boli mlynármi.
V dedine Dlhá Lúka (Hoszu-Réth) fajčili traja obyvatelia, a to Ján Greciak, Pavol Kováčik a Ján Holý.
Vo Vyšných Matiašovciach zaevidovali dvoch fajčiarov. Boli to Michal Stanik a Pavol Bela.
V Nižných Matiašovciach konskriptori našli troch fajčiarov. Taxu po 50 denárov ročne odvádzali Matej Sopko, Matej Pišut a bližšie neoznačený mlynár.
Mestečko Liptovská Sielnica bolo hustejšie osídlené, a tak tu zaevidovali až 23 fajčiarov, medzi nimi bol aj sluha v mlyne. Všetci odvádzali taxu po 50 denárov ročne.
V dedine Brnice fajčiari nebývali.
Viac fajčiarov sa našlo i v mestečku Liptovský Trnovec. Zdanených bolo 26 obyvateľov, medzi nimi mlynár, sluha richtára a druhý iný sluha.
V Beňušovciach (Benyushaza)²¹ sú ako fajčiari uvedení Matej Ondruš, Juraj Namic a Juraj Briga.
V Liptovských Beharovciach (Beharfalva) fajčil Ján Sipka, ktorý odvádzal daň 40 denárov a Juraj Vankuš, ktorý platil ročne iba 20 denárov. Znížená daň bola odôvodnená jeho chudobou (hic ad extremam mendicitatem reductus).
V Bobrovčeku fajčili 4 ľudia, a to Juraj Badek, Ondrej Chaban, Martin Čajka a Ondrej Adamovie.
V Pavlovej Vsi bolo 5 fajčiarov, Martin Novákovie, Adam Červen, mlynár, Martin Valo a Martin Balcovie. Ten zaplatil daň 50 denárov až po zákroku stoličného hajdúcha.
V mestečku Bobrovec (oppidum Nagy Bobrócz) zaevidovali 28 obyvateľov, ktorí sa priznali k fajčeniu. Všetci odvádzali daň po 50 denárov.
V Jalovci Ján Chrap, mlynár a Martin Baláž za fajčenie dávali po 50 denárov ročne, kým Ondrej Burza bol oslobodený od dane, keďže bol veľmi starý (valetudinarius).
V Trstenom nebolo fajčiarov.
Až 15 fajčiarov zaevidovali v obci Svätý Ondrej, 9 z nich odvádzalo daň po 40 denárov, Ján Vodila platil 25 denárov, čo sa odôvodňovalo chudobou, 4 obyvatelia zaplatili daň od fajky neskoršie (taxam a pipis deponere).
Napokon vo Vyšných a Nižných Ráztokách našli 6 fajčiarov.
V severnom okrese Liptovskej stolice zdanili celkove 169 fajčiarov.

Súpis fajčiarov Liptovskej stolice z roku 1735²²
Prvý zachovaný súpis fajčiarov z celého Liptova sa hlási do roku 1735. Stolica ho vyhotovila pre daňové potreby. Notár Liptovskej stolice Juraj Matiašovský ho overil stoličnou pečaťou a podpisom na zasadnutí kongregácie 15. júna 1735 v Liptovskom Mikuláši.²³ V niektorých podrobnostiach sa líši od súpisu fajčiarov vo východnom a severnom okrese z roku 1734. Fajčiarov však mohlo pribudnúť alebo ubudnúť, prípadne mohlo ísť o chybu. Každý fajčiar odvádzal daň vo výške 50 denárov ročne (bolo to pol zlatky). Bola to dosť značná suma, keďže v tridsiatych rokoch 18. storočia stálo jedno kurča okolo 5 denárov. Súpis fajčiarov je vyhotovený podľa štyroch okresov, ktoré vtedy jestvovali v Liptove.
Na prvom mieste je uvedený východný okres (processus orientalis), do ktorého patrili obce na východ od Liptovského Mikuláša. Pravda, nie v každej obci sa roku 1735 našli fajčiari. Na prvom mieste je uvedené Dovalovo, kde zdanili iba 2 fajčiarov. V Hybiach, ktoré patrili k väčším sídliskám, fajčilo 24 ľudí, Važci 10, Štrbe 16, Východnej 8, Liptovskej Kokave iba 3, Pribyline, dosť veľkej dedine len 2, Vavrišove iba 1, Liptovskom Petre 2, Liptovskom Jáne 4, Závažnej Porube 8, Ploštíne-Iľanove 4. V stoličnom sídle Liptovskom Mikuláši zdanili len 13 fajčiarov, Vrbici 12,²⁴ Vrbickom Huštáku 5.²⁵ Smrečany vykazujú 5 fajčiarov, Žiar 2, Veterná Poruba 2, Vitálišovce 2, Liptovský Ondrej 1, v Konskej nebol ani jeden (hic loci nullus repertus), v Podturni iba 1, Liptovskej Porúbke 6, Okoličnom 2, Uhorskej Vsi 4, Stošiciach 1. Fajčiari z východného okresu roku 1735 odviedli na daniach 69 zlatých a 50 denárov.
Južný okres (processus meridionalis) sa rozkladal na juhozápade Liptovskej stolice. Na prvom mieste sú v konskripcii uvedené Andice²⁶ s 1 fajčiarom, kým v Palúdzke ich bolo 20, Bodiciach 7 vrátane mlynára z horného mlyna i s 2 synmi, ktorí tiež fajčili. V Demänovej zaevidovali 8 fajčiarov, v Paludzi 9 vrátane dvoch mlynárov z prostredného mlyna v dedine. Vo Svätom Kríži fajčilo 5 obyvateľov, Motkovisku 4,²⁷ Priechode 1,²⁸ Fiačiciach 6²⁹ a Lazisku 4.³⁰ Dechtáre³¹ vykazujú 4 fajčiarov, Krmeš až 14,³² Vlachy 6, Liptovské Kľačany 8. Napodiv v ľudnatom mestečku Nemecká Lupča³³ ich bolo iba 12. V Kráľovskej Ľubeli³⁴ to boli 4 fajčiari, v Zemianskej Ľubeli 5, napokon v Dúbrave 7. Fajčiari z južného okresu Liptovskej stolice spolu zaplatili daň vo výške 62 zlatých.
V severnom okrese (processus septentrionalis) ležalo mestečko Liptovský Trnovec, v ktorom zaevidovali len 3 fajčiarov. V Liptovských Beharovciach fajčil iba 22 1 poddaný, Bobrovci 4, Jalovci 1, Bobrovníku tiež 1, Liptovskom Ondreji až 7. Iba 1 fajčiar bol v Parížovciach, 1 v osade Dušany a 1 v Ižipovciach. V časti Prosieka, ktorá patrila Kubíniovcom, fajčil 1 poddaný, v časti, ktorú vlastnili Jób-Fančaliovci, tiež iba 1 sedliak. Vo Sv. Anne to boli 2 obyvatelia, v Borovom 5, Hutách 7 a napokon v Liptovskej Sielnici 15. Kvačany a Nižné a Vyšné Matiašovce patrili tiež do severného okresu, ale roku 1735 tu nefajčil ani jeden obyvateľ. Fajčiari severného okresu prispeli v roku 1735 do domácej pokladnice Liptovskej stolice sumou 26 zlatých a 90 denárov.
Centrom západného okresu (processus occidentalis) bol Ružomberok. Hoci išlo o dosť ľudnaté mesto, fajčilo tu iba 11 obyvateľov, v dedine Liptovské Sliače 12, Liskovej 5, susednej Likavke tiež 5, Martinčeku iba 1, Černovej 5 a Stankovanoch 3. V Hubovej zaevidovali 4 obyvateľov, ktorí fajčili, Švošove 3, Komjatnej 6, Liptovskej Teplej 5, Madočanoch 2, Lúčkach 7, Turíku 3, Potoku 1, v osade Vrbie³⁵ fajčili krčmár so synom a jeden poddaný, celkove 3 obyvatelia, Malej Štiavnici 2,³⁶ z nich 1 bol mlynárom, Veľkej Štiavnici tiež 2,³⁷ Sedliackej Ludrovej 6,³⁸ Vlkolínci 2, Zemianskej Ludrovej 1, Bielom Potoku 4, Vyšnej Revúcej 2, Prostrednej Revúcej 2, Nižnej Revúcej
3,³⁹ Liptovskej Osade tiež 3. V Liptovskej Lúžnej fajčili šoltýsi i poddaní, celkove 6 osôb, Svätom Michale 1,⁴⁰ Bešeňovej 2, Ivachnovej 1, Svätej Mare 5,⁴¹ Vlaškách 2. Obyvatelia západného okresu odviedli za fajčenie 59 zlatých ročne.
Domáca pokladnica Liptovskej stolice získala v roku 1735 za fajčenie celkove 216 zlatých a 50 denárov. V Liptove bolo v tomto roku celkove 432 fajčiarov.

Súpisy fajčiarov východného a severného okresu z roku 1742⁴²
Z roku 1742 sa zachovali súpisy fajčiarov z východného a severného okresu. Počet fajčiarov v niektorých obciach východného okresu oproti tridsiatym rokom 18. storočia vzrástol. Stoličný úrad znížil fajčiarsku daň o 20 denárov a roku 1742 každý fajčiar (tabacarius) odvádzal do domácej pokladnice Liptovskej stolice 30 denárov ročne.
Na prvom mieste je v súpise uvedený Svätý Peter (Szent Peter).⁴³ V dedine úradne fajčilo 13 obyvateľov, medzi nimi mäsiar Matej Mäsiar, mlynár Samuel Moravčík a krčmár Matej Pekár. Vrchnosť zaevidovala aj takých obyvateľov, ktorí svoju fajčiarsku vášeň tajili. V Petre žili 4 takíto ľudia.
Vo Vavrišove zaevidovali 10 obyvateľov, ktorí sa k fajčeniu priznali a riadne platili daň, 4 však fajčenie zatajili.
Pribylina bola v prvej polovici 18. storočia ľudnatá dedina, ktorá patrila Pongrácovcom. Počet fajčiarov tu vzrástol na 32 osôb. V rodine Mateja Bolvanského fajčil aj syn. Zatajených fajčiarov tu nenašli.
V mestečku Hybe, ktoré patrilo pod jurisdikciu panstva Liptovský Hrádok sa k fajčeniu prihlásilo 24 obyvateľov.
Vo Východnej zaevidovali 26 fajčiarov. Michal Šiška, Ondrej Švec a Ján Kukan svoju vášeň zatajili.
Važec bol jednou z najľudnatejších dedín v hornom Liptove. V niektorých rodinách fajčili viacerí, celkove tu zaevidovali 53 fajčiarov, 5 ľudí sa nepriznalo.
V susednej Štrbe zdanili 44 obyvateľov, ktorí sa oddávali fajčeniu. Starousadlík Ján Strebala fajčil aj so svojim sluhom, 7 ľudí fajčenie tajilo.
V Liptovskej Tepličke, ktorá patrila panstvu Liptovský Hrádok, fajčilo v roku 1742 iba 7 ľudí, hoci dedina bola rozľahlá a ľudnatá, 3 obyvatelia fajčenie zatajili.
V Kráľovej Lehote zaevidovali 10 osôb, ktoré pravidelne fajčili. Fajčiaceho našli Jána Šedivého a fajčila aj jeho manželka, pôvodom zemianka. Daň im stiahli dodatočne. Štyria obyvatelia žili na panských salašoch, fajčili, ale k zdaneniu sa neprihlásili.
Liptovská Porúbka vykazuje celkove 28 fajčiarov, 6 osôb sa k fajčeniu nepriznalo a neplatilo daň.
Podľa súpisu v Podturni bolo zdanených 16 fajčiarov, 1 obyvateľ fajčil tajne a neplatil.
Vrbica v susedstve Liptovského Mikuláša bola samostatným mestečkom (oppidum Werbicze). Konskriptori tu zdanili 91 fajčiarov, najviac v celom Liptove, 16 fajčiarov zdaneniu uniklo.
Samostatnou obcou bol v 18. storočí Vrbický Hušták. V roku 1742 tu zdanili 13 fajčiarov.
Ploštín bol spojený s obcou Iľanovo (possessio Plostin et Ilano), evidencia zachytila 9 fajčiarov.
Smrečany (Szmretsan) boli neveľkou obcou, fajčilo tu 8 obyvateľov.
V susedstve sa rozkladala menšia dedina Žiar, v ktorej zdanili 6 fajčiacich
osôb.
Vo Veternej Porube, ktorá ležala vo vrchoch bývalo 5 ľudí, ktorí sa prihlásili k fajčeniu a boli zdanení.
Vo Vitálišovciach⁴⁴ fajčil oficiálne iba 1 obyvateľ, a to Michal Mlynár aliter Nemček, Matej Tkáčik so synom sa k fajčeniu nepriznali.
Fajčiari sa našli i v obci Svätý Ondrej. Zdanili tu 13 osôb, v Konskej fajčilo 5 obyvateľov, v Jakubovanoch 6 a v Hôre ani jeden.
V Jamníku, ktorý patril rodine Podturniansky, fajčilo 7 ľudí, medzi nimi obyvateľ s príznačným menom Matej Tabak.
Beňadiková v susedstve vykazuje 5 osôb, ktoré fajčili a 4 osoby, ktoré tiež fajčili, ale sa nepriznali. V Závažnej Porube zaevidovali 22 fajčiarov a 3 osoby, ktoré síce fajčili, ale sa nepriznali. Podľa súpisu z roku 1742 v Liptovskom Jáne bývalo 10 obyvateľov, ktorí fajčili, Uhorskej Vsi 8, Podhoranoch ani jeden, Stošiciach 2 a Okoličnom 7.
Centrom východného okresu bol Liptovský Mikuláš, od 17. storočia stoličné sídlo. Roku 1742 v meste zdanili 32 fajčiarov, o 7 ľuďoch sa vedelo, že fajčia, ale daň nechceli platiť.
Východný okres Liptovskej stolice bol najrozsiahlejší a najľudnatejší. V mestečkách a dedinách roku 1742 zdanili až 490 fajčiarov.

Súpis fajčiarov v západnom okrese z roku 1744⁴⁵
Roku 1744 bola v Liptove vyhlásená insurekcia (vojenská pohotovosť) a pri tejto príležitosti mimoriadne zdanili fajčiarov v celej stolici sumou 29 denárov. Získané finančné prostriedky sa použili na vystrojenie a vyzbrojenie insurgentov.
V súpise fajčiarov v západnom okrese sú na prvom mieste uvedené Stankovany, kde zdanili 13 obyvateľov, ktorí si obľúbili fajčenie.
V dedine Švošov (possessio Sossó) fajčili 3 obyvatelia, a to Ondrej Tokár starší, Ondrej Tokár mladší a Martin Tokár.
V Hubovej (Gombas) boli fajčiarmi Juraj Kuric, Juraj Hlina, Pavol Trnka, Matej Jaroš, Juraj Kurila, Ondrej Matula, Ján Bednárik a Ján Kuric.
V Ľubochni (possessio Huty Lubochnya) žili 3 fajčiari, Ondrej Krška, Ján Slama a Ondrej Poliak, ktorí pracovali v železiarskom podniku v Ľubochnianskej doline.
Komjatná bola dosť veľkou dedinou a v roku 1744 tu zdanili 15 fajčiarov. Fajčenie bolo dosť rozšírené v Liskovej, keďže tu zaevidovali tiež 15 fajčiarov. Naproti tomu v Malej Štiavnici (Kiss Sellymecz) sa našli iba 2 fajčiari, Matej Pažitka a Ondrej Oravec.
V Lúčkach si tabak obľúbili Juraj Pecho, Ján Hrbčak, Ondrej Pšenko, Matej Strnisko, Šimon Pšenko a Matej Dubovec.
Vo Vlaškách (Kiss Olaszi) fajčili iba Michal Stankovanský a Pavol Stankovansky.
Vo Veľkej Štiavnici (Nagy Sellymecz) zdanili 6 fajčiarov. Boli to Martin Šmochot, Ján Bernát, Štefan Slanica, Juraj Jelšovka, Martin Bartoš a Ján Sziczen.
V osade Vrbie zistili 3 fajčiarov. Boli to Ján Ondruška, Juraj Kluka a Matej Bruncko.
Obec Likavka, ktorá patrila Likavskému panstvu vykazuje v roku 1744 13 fajčiarov.
V dedine Svätá Mara fajčili Martin Kačnik, Matej Kuna, Pavol Becko, Ondrej Chucha a Juraj Dlaňa.
V Bešeňovej to boli Michal Slinka, Šimon Baran, Martin Poliak, Martin Žiak a Tomáš Chraštiel.
V Liptovskej Teplej, kde boli zemepáni Dvornikovičovci, zistili 11 fajčiarov.
K fajčeniu v Ivachnovej sa prihlásili Ondrej Labaj, Matej Slotka a Ján Goras.
V Turíku zaevidovali 5 obyvateľov, ktorí fajčili.
V Černovej, ktorá bola poddanskou obcou Ružomberka, fajčili Matej Sliačan, Matej Urban, Michal Janči a Ondrej Gajdoš.
Ondrej Hatala, Jakub Mráz, Ondrej Mokoš, Ján Bukový a Ján Mikuš žili v Hrboltovej⁴⁶ a boli zdanení ako fajčiari.
Liptovské Sliače sú označené ako mestečko (oppidum Trium Szlecs). Fajčilo tu 16 osôb.
Biely Potok pri Ružomberku vykazuje až 12 fajčiarov.
Vlkolinec bol poddanskou obcou Ružomberka. Ako fajčiari sú v súpise uvedení Pavol Sabucha, Ondrej Hajduch, Ondrej Chaban a Ján Kuský.
V Liptovskej Lúžnej zdanili 9 fajčiarov, Ludrovej 6, Martinčeku tiež 6, v Potoku to bol Ján Mráz starší, Ján Mráz mladší a Juraj Chytrý.
Napodiv málo obyvateľov prepadlo fajčeniu v Ružomberku, ktorý bol najväčším mestečkom v Liptove. Zdanili tu len 22 fajčiarov.
V Liptovskej Osade bolo 13 fajčiarov, v Revúcach 10.
V západnom okrese Liptovskej stolice zdanili roku 1744 celkove 252 fajčiarov.

Súpis fajčiarov v severnom okrese z roku 1744⁴⁷
V severnom okrese Liptovskej stolice je v súpise fajčiarov z roku 1744 na prvom mieste uvedený Bobrovec (Nagy Bobrocz). Stolica tu vybrala od 17 fajčiarov 4 zlaté a 50 denárov.
V Bobrovčeku zaevidovali 3 fajčiarov. Boli to Adam Adamovie, Adam Chaban a Ondrej Kalina.
Vo Svätom Ondreji ako fajčiari sú uvedení Juraj Hrnčiar, Pavol Hrnčiarik, Jakub Mešter, Ján Grenko a Ján Sabel.
V Jalovci fajčili Martin Baláž a Ján Chrapa.
V Liptovskom Trnovci fajčilo 19 obyvateľov, medzi nimi bližšie neoznačený krčmár (oenopola). Na daniach spolu odviedli 4 zlaté a 75 denárov.
V dedine Beňušovce (Benyushaza) sú ako fajčiari evidovaní sluha Matej Ondrus a Ján Pastier.
V Beharovciach žil jediný fajčiar. Bol ním Ján Šipka.
V Dlhej Lúke fajčili mlynár Ján Šimiček, Pavol Kováčik, Ján Harich, Ján
Dudiak.
V Nižných Matiašovciach bol fajčiarom iba mlynár Ján Gregor, vo Vyšných Matiašovciach Matej Mišovie, Pavol Matejovie a druhý mlynár.
V Kvačanoch fajčili Michal Horník, Adam Zvada, Tomáš Tkáč, Ján Tkáčik a Ján Pelach.
V Hutách narátali 7 fajčiarov, vo Veľkom Borovom to boli Michal Valigora, Juraj Lajčiak, Juraj Chovanec, Michal Odlevák, Ján Purdela, Ján Sarek, Ondrej Čongliak. V Malom Borovom (Sviniarky) fajčiarskej vášni prepadli 3 obyvatelia.
V Hliníku fajčil iba Pavol Straka, v časti Prosieka, ktorá patrila Kubíniovcom, fajčili 5 obyvatelia, medzi nimi voliar. V časti obce, ktorá prináležala Jób-Fančaliovcom, holdovali fajčeniu 4 ľudia, medzi nimi mlynár a želiar, ktorý bol farským poddaným.
V Ižipovciach fajčili 2 obyvatelia, vo Svätej Anne tiež 2, a to Juraj Lovich a Juraj Kostolný, v Jánošovciach 2, a to Matej Delaj a Juraj Lovich, v Bukovine Juraj Hrnčiar, Ondrej Gajdoš a mlynár Droppa, v Nežitovciach Matej Kuna a Pavol Kuna, v Parížovciach Matej Stečko a sluha Martina Petrovie. V Bobrovníku zdanili 4 fajčiarov, Liptovskej Sielnici 9, Pavlovej Vsi 3 a Ráztokách 4 obyvateľov.
Do domácej pokladnice Liptovskej stolice prišlo v roku 1744 vyše 55 zlatých ako mimoriadna daň za fajčenie.

Súpis fajčiarov v južnom okrese z roku 1744⁴⁸
V roku 1744 podľa rozhodnutia Liptovskej stolice zdanili každú fajku a fajčiara aj v južnom okrese. Mimoriadna daň 25 denárov od fajky išla aj z tohto teritória na stoličné bandérium, ktoré odchádzalo na určené stanovište.
V súpise sa na prvom mieste uvádza Palúdzka, kde fajčilo 24 osôb, medzi nimi farbiar, mlynár, tkáč, ich tovariši a voliar. Dedina prispela sumou 6 zlatých na insurekciu.
V Demänovej fajčil Ján Kubáň, ktorý bol pastierom, ďalej Martin Stano, Matej Hudec, Ján Školka, mlynár Ján Droppa, Juraj Droppa a Ján Vlček. Fajčiari odviedli taxu 1 zlatý a 75 denárov.
Bodice⁴⁹ prispeli na insurekciu fajčiarskou daňou vo výške 2 zlaté a 25 denárov. Zdanených bolo 9 fajok.
V Pavčinej Lehote fajčili Pavol Bohurád, Pavol Staroň a Ján Kranka, v Andiciach Martin Baďo, Ondrej Štetina a iní, celkove tu bolo 5 fajčiarov, ktorí odviedli daň 1 zlatý a 25 denárov.
Vo Svätom Kríži uvalili daň na 7 fajok vo výške 1 zlatý a 75 denárov. Fajčiarom bol mlynár Matej Droppa, Juraj Debis aliter Kušnier, Juraj Rajtuch, Ján Liška, Matej Čižmár, Juraj Mičuda a Juraj Repa.
V obci Fiačice boli iba 3 fajčiari, Ján Sokol, Ján Mliečik a Ondrej Krčula, v Lazišti len 2.
V Dúbrave to boli Ján Mráz, Ján Sedemček, Ondrej Kalo, Matej Sirota a Matej
Mlynár.
V Liptovských Kľačanoch zaevidovali ako fajčiarov Jána Lekeša, Jána Lekeša staršieho, Jána Blšku, mlynára Ondreja Bieleného a jeho tovariša.
V Zemianskej a Kráľovskej Ľubeli fajčilo celkove 11 ľudí, medzi nimi Juraj Budvesel, Martin Holbus aliter Krajči a Pavol Buza aliter Ferjac.
V Nižnom Malatíne⁵⁰ fajčilo 8 obyvateľov, medzi nimi mlynár Matej Droppa. Partizánska Ľupča bola ľudnaté mestečko, fajčilo tu však iba 24 ľudí. Do súpisu
zaradili i kurialistov (zemanov), ktorých bolo 5.
V dedine Krmeš to boli Juraj Hlavatý a Ján Hlavatý. 48
V Sokolčiach51 fajčili Pavol Kordoš, Matej Kolárovie, Ján Janovie, Juraj Mišovie, Ján Piroch, Ján Kolárovie, Ján Grešovie a Matej Hatalovie.
V obci Vlachy (Nagy Olaszy) žilo 5 fajčiarov, v Dechtároch zasa 8.
V Galovanoch mená fajčiarov nie sú v súpise uvedené, zdanili tu 2 fajky. V Paludzi52 fajčili Ján Dorota, Pavol Vlha, Adam Miškovie, Matej Kubek a Juraj Kaplan.
V severnom okrese Liptovskej stolice zdanili celkove 143 fajčiarov, ktorí odviedli na mimoriadnej dani do domácej pokladnice 35 zlatých a 75 denárov.

SUMMARY

THE EARLIEST REGISTERS OF SMOKERS IN LIPTOV
COUNTY, 1734 - 1744

The earliest preserved list, from 1734, covers the eastern and northern districts and records 177 smokers in the northern district. It identifies inhabitants by name and settlement and, in several cases, by occupation or status, including millers, innkeepers, servants, shepherds, craftsmen, forest guards and field guards. The 1735 county-wide conscription, authenticated at the county congregation in Liptovský Mikuláš by the notary Juraj Matiašovský, registered 432 smokers and yielded 216 florins and 50 denarii for the county treasury. The annual tax was usually 50 denarii per smoker, a considerable sum in the 1730s.
The later conscriptions from 1742 and 1744 show continuity and change. In 1742 the eastern district contained 490 taxed smokers, while the northern district had 169. The records also note reduced taxes, exemptions caused by poverty, illness or old age, and cases of concealed smoking. In 1744 smokers were taxed extraordinarily in connection with the county insurrection, and the proceeds were used to equip the insurgent militia. The western district then recorded 252 smokers; the northern and southern districts also contributed extraordinary levies.
These conscriptions are valuable not only as evidence of tobacco consumption but also as administrative and social sources. They illuminate the fiscal practice of Liptov County, the distribution of smokers across market towns, villages and curial settlements, and the presence of occupational groups among taxpayers. They also provide material for microhistorical research into names, local communities, social differentiation and everyday habits in early modern northern Hungary.

Čítať celú štúdiu

Niekoľko poznámok k výstave „Archívy – základ identity štátu“

LUZ, Rastislav

Rozsah: 91-95

PDF Štúdia

Abstrakt:

LUZ, Rastislav: Niekoľko poznámok k výstave „Archívy - základ identity štátu“. In Archívny almanach, Vol. VIII, 2026, No. 1, p. 91-95.

The article critically analyses the exhibition Archives - The Foundation of State Identity, organised in 2025 by the Department of Archives and Registry Records of the Ministry of the Interior of the Slovak Republic in cooperation with the state archives. The exhibition, held at Bratislava Castle, commemorated the seventieth anniversary of organised archival administration in Slovakia and the fiftieth anniversary of the first Slovak archival law. The study evaluates the conceptual framework, target audience, visual presentation and professional accuracy of the exhibition. Particular attention is devoted to the marginalisation of non-state archives, the excessive textual character of the panels, inadequate graphic design, insufficient promotion and numerous terminological and factual inaccuracies. The article also criticises inappropriate methods of exhibiting original archival documents, which contradicted declared principles of archival preservation. Although the exhibition possessed significant educational and cultural potential, the author argues that its execution failed to communicate convincingly the proclaimed role of archives as a foundation of state identity.

Keywords: archival exhibition, archival heritage, state archives, archival terminology, Slovakia

Odbor archívov a registratúr SVS MV SR v spolupráci so štátnymi archívmi pripravil v priestoroch Bratislavského hradu výstavu „Archívy - základ identity štátu“, ktorá bola pre návštevníkov prístupná počas mesiacov február a marec roka 2025. Nadviazal ňou na sériu výstav, ktoré organizuje každoročne od roku 2018 formou panelových prezentácií. V minulom roku, ako uvádzal podtitul výstavy, boli podnetom dve výročia - 70 rokov organizovaného archívnictva na Slovensku a 50 rokov od prijatia prvého zákona o archívnictve. Návštevníci dostali možnosť pozrieť si niekoľko desiatok panelov, ktoré priniesli informácie o dejinách archívnictva na našom území, dejinách a súčasnosti jednotlivých štátnych archívov a o odborných archívnych činnostiach. Panely boli doplnené vitrínami s originálmi archívnych dokumentov a dokonca aj dvoma inštaláciami, z ktorých jedna predstavovala historickú pracovňu archivára a jedna historický archívny depot.
Hneď v úvode sa treba pristaviť pri slove „návštevník“ a otázke, kto bol vlastne podľa autorov cieľovou skupinou, pre ktorú bola výstava určená? Boli to sami archivári? Potom by asi boli zbytočné panely venované náplni ich každodennej práce, tvorené zväčša textami prebratými zo zákonov, vyhlášok a podobných dokumentov. Boli to turisti? Tých asi nezaujímajú texty detailne opisujúce organizačné zmeny v sieti archívov či na jednotlivých archívnych pracoviskách, ale ani podrobné zoznamy riaditeľov archívov. Alebo to boli ľudia zo zahraničia? Týchto môžeme iste vylúčiť, pretože texty panelov boli len v slovenčine a obsah celej výstavy bol pre cudzincov zhrnutý na letákoch položených pri vstupe. Na tom anglickom, s rozsahom textu 16 riadkov, sa návštevník napríklad dočítal, že v minulosti bývali dokumenty v archívoch „pokryté machom“ (covered in mosses). Táto zaujímavosť sa dá vysvetliť len tak, že v texte určenom na preklad bol preklep (mach/mech), text aj s preklepom bol vložený do internetového prekladača a výsledok bol bez kontroly vytlačený a umiestnený na výstave. Kto bol teda cieľovou skupinou výstavy? Odpoveď na túto otázku sa ťažko hľadala aj po viacnásobnej prehliadke.
Ako avizoval podtitul výstavy, jedným z dôvodov jej vzniku bolo polstoročie od prijatia zákona č. 149/1975 Zb. o archívnictve. Jeho obsahu bola venovaná asi polovica jedného z panelov. Z textu sme sa dozvedeli, že podľa tohto zákona bola riadiacim orgánom archívnictva na Slovensku archívna správa, že ministrovi mala radiť Vedecká archívna rada a že archívy boli odbornými zariadeniami. Podrobne bola opísaná sieť štátnych archívov a len jedinou vetou, akoby náhodou, sa spomenula aj existencia mestských archívov a archívov iných právnických osôb. Je to žalostne málo, ak uvážime, že jednotlivým typom archívov sa venuje 9 paragrafov uvedeného zákona, z toho až 4 hovoria o archívoch mestských, podnikových a osobitných. Kým autor zákona týmto skupinám archívov venoval takmer rovnaký priestor ako štátnym archívom, autori výstavy sa rozhodli ich existenciu návštevníkovi prakticky zatajiť. Texty panelov hovorili o „archívoch“, no v skutočnosti sa tým mysleli len archívy štátne. Špecializované archívy akoby na Slovensku ani neexistovali. Z mestských archívov boli síce prezentované dokumenty uložené v Archíve mesta Bratislavy a Archíve mesta Košice, no podľa tirážneho panela ani jeden z nich dokumenty na výstavu neposkytol. Ako sa teda tieto archívne dokumenty na výstavu dostali? Boli azda prezentované bez ich vedomia? Cirkevné archívy boli zastúpené len fotografiou jednej zo zoborských listín. Pri obrázku síce citácia odkazovala na príslušný diecézny archív, no v skutočnosti bola fotografia celkom zhodná s tou, ktorá sa dá nájsť na wikipédii.
Pokiaľ ide o grafickú stránku panelov, táto v ničom nevybočila zo štandardu na-staveného v predošlých rokoch. Každý panel bol preplnený textom a fotografie slúžili len akoby na vyplnenie voľného miesta. Pre návštevníka mohol byť zaujímavý rukopis Chaloupeckého správy o aplikácii Trianonskej mierovej zmluvy pre oblasť archívnictva, no fotografia bola zmenšená na rozmer približne 6 x 10 cm a navyše bola neostrá. Hárok zo sčítania ľudu bol z pôvodného formátu približne A4 zmenšený na formát A5 a teda bol úplne nečitateľný. Viaceré fotografie boli orezané do textu - napr. súpis mestských privilégií Trenčína bol takto orezaný až z troch strán. Za zmienku stoja iste aj fotografie vyhotovené zrejme mobilmi, pri jednoduchom položení dokumentov na stole, na ktorých bolo potom vidno tiene (napr. fotografie z archívneho fondu Archív Povereníctva vnútra). A vo výpočte podobných nedostatkov by sa dalo pokračovať. Takéto chyby narúšajú estetický a profesionálny dojem z výstavy a degradujú úroveň prezentácie.
Väčšina archívov bola prezentovaná fotografiami zachytávajúcimi pohľady do prázdnych bádateľní, pohľady na príručné knižnice či na archívne budovy. V prípade Slovenského národného archívu (ďalej len SNA), ktorý sídli v jednej z ikonických stavieb slovenskej architektúry obdobia socializmu a je pravidelným cieľom exkurzií slovenských i zahraničných architektov, boli na výstave prezentované iba dve fotografie budovy. V skutočnosti to ale bola jedna fotografia použitá dvakrát a navyše vyhotovená v roku 1983, pri jeho otvorení.
Aj ďalšie grafické chyby z predošlých rokov sa opakovali bezo zmeny. Panely boli napr. naplnené takmer po zem a posledné texty i fotografie boli umiestnené vo výške kolien. Pre ich pozretie si návštevník musel čupnúť alebo kľaknúť.
Zo stránky odbornej je treba vypichnúť nesprávne používanie archívnej terminológie, čo je na výstave o archívnictve naozaj prekvapujúce. Na celej výstave sa hovorilo len o fondoch (napr. vo všetkých citáciách) namiesto archívnych fondov. Dokumenty sa podľa textov panelov aj popisiek ukladajú v depozitároch, i keď vyhláška č. 628/2002 Z. z. používa termín depot a tento termín je úplne bežný aj v každodennej praxi. V textoch panelov sa spracúvali archívne dokumenty, i keď archívna teória hovorí o spracúvaní archívnych fondov a zbierok a nie jednotlivých dokumentov. V citáciách sa dalo stretnúť s nesprávnymi názvami archívnych súborov (napr. Minister Československej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska - uvádzaný bez ČSR, alebo Magistrát mesta Banská Štiavnica a Banská Belá - uvádzaný bez Banskej Belej) ale aj s archívnymi súbormi, ktoré podľa evidenčných listov aktuálnych v čase konania výstavy ani neexistovali (napr. „Dokumentácia k fondom hodnoverných miest“ v prípade SNA, ale aj rôzne zbierky fotografií v prípade viacerých archívov). V jednom z textov na paneloch sa nachádzala informácia, že v minulosti sa dokumenty v archívoch ukladali „v kožených kapsách či vakoch (ladulách)“ - slovom ladula sa v skutočnosti označovali truhlice na dokumenty a pre vaky sa používal latinský termín capsa. Tieto chyby sú však pochopiteľné, ak uvážime, že za celú odbornú stránku desiatok panelov zodpovedala (aspoň podľa tirážneho panelu) len jediná osoba.
Autori, ktorých mená sa mimochodom nikde na výstave neuvádzali (tirážny panel uvádzal len jedného „garanta“ a rôznych „koordinátorov“), sa rozhodli zaujímavo prezentovať problematiku ochrany archívnych dokumentov. Tejto otázke boli venované až štyri panely, na ktorých boli zachytené jednotlivé odborné činnosti ale aj nástroje a zariadenia (medzi nimi aj sterilizačná komora v SNA, pri ktorej chýbala informácia, že je už viac ako 10 rokov nefunkčná). Návštevník tak mohol nadobudnúť dobrý pocit, že o archívne dokumenty je v sieti štátnych archívov naozaj kvalitne postarané. Naozaj iba „mohol“ nadobudnúť, pretože o niekoľko krokov ďalej boli bez akejkoľvek ochrany voči slnečnému žiareniu a výkyvom teploty vystavené pergamenové fragmenty zo stredovekých kódexov, najstaršia (stredoveká) účtovná kniha na území Uhorska, či dokonca sklenené negatívy. O koľko sa skrátila ich životnosť po mesačnom vystavení vo vitríne priamo oproti oknu? Jeden z dokumentov, ktorý sa pre svoje rozmery nezmestil do vitríny, bol prehnutý a prichytený o policu drevenými štipcami.
Príprave výstavy sa venovali pracovníci OAR a štátnych archívov od jesene 2023, teda bezmála jeden a pol roka. Organizátorovi sa pre ňu podarilo získať priestory na Bratislavskom hrade, čo je jedno z turisticky najnavštevovanejších miest v celej krajine. Priestory boli napriek tomu stále prázdne, počet návštevníkov dosiahol jednotky denne, pretože sa pozabudlo na akúkoľvek reklamu (napr. na portáloch ako kam- domesta.sk a pod.). Aj pracovníci SNA, ktorí na výstave zabezpečovali dozor, dostali pozvánku len dva dni pred vernisážou.
Napriek množstvu textov, ktorému bol návštevník vystavený, sa v žiadnom z nich nedočítal, prečo vlastne majú archívy tvoriť „základ identity štátu“, ako to tvrdil názov výstavy. V čom tento základ spočíva? Odpoveď na túto otázku mali návštevníkovi ponúknuť autori, no nespravili to. Téma výstavy mala jednoznačne potenciál. Výstava mohla poukázať na obrovský význam archívov všetkých typov pre spoločnosť, na odborné kvality slovenských archivárov a výsledky ich každodennej práce. Bol tento potenciál využitý?

SUMMARY

A FEW REMARKS ON THE EXHIBITION “ARCHIVES - THE FOUNDATION OF STATE IDENTITY“

The contribution reviews the exhibition Archives - The Foundation of State Identity, organised by the Department of Archives and Registry Records of the Ministry of the Interior of the Slovak Republic in cooperation with the state archives and presented at Bratislava Castle in February and March 2025. The exhibition belonged to a series of annual panel exhibitions prepared since 2018 and commemorated two anniversaries: seventy years of organised archival administration in Slovakia and fifty years since the adoption of the first Slovak archival law.
Attention is devoted primarily to the unclear definition of the exhibition’s target audience and to its strongly textual and insufficiently accessible presentation. The exhibition concentrated almost exclusively on state archives while marginalising municipal, ecclesiastical and specialised archives, despite their important position within the Slovak archival system. The treatment of the 1975 archival law remained superficial and failed to reflect the diversity of archival institutions recognised by the legislation itself.
A substantial part of the text analyses the visual and professional shortcomings of the exhibition. The panels were overloaded with text, photographs were frequently too small, blurred or improperly cropped, and some exhibits were positioned in ways that made viewing uncomfortable for visitors. Numerous terminological and factual inaccuracies were also identified, including incorrect archival terminology, imprecise citations of archival fonds and inadequate English translations.
The author further highlights the contradiction between the declared emphasis on archival preservation and the inappropriate exhibition conditions for original archival documents, including medieval manuscripts and glass negatives displayed without sufficient protection. Despite the prestigious location at Bratislava Castle, the exhibition also suffered from minimal public promotion.
Although the project possessed considerable educational and cultural potential, it ultimately failed to explain convincingly why archives should represent “the foundation of state identity” and did not adequately present the broader social significance of archives and archival work.

Čítať celú štúdiu

BERNÁTOVÁ, Lenka – FEJEŠOVÁ, Mária (eds.). Zborník Spoločnosti slovenských archivárov 2023. Bratislava: Spoločnosť slovenských archivárov, 2025, 325 s.

ČERVENKOVÁ, Ivana

Rozsah: 96-98

PDF Štúdia

Abstrakt:

Ostatný Zborník Spoločnosti slovenských archivárov 2023 prináša čitateľom vo svojej prvej časti príspevky z XXVI. archívnych dní, ktoré sa konali v Považskej Bystrici a boli venované vodným dielam na Slovensku a ich stopám v archívnych dokumentoch. Druhá časť zborníka obsahuje príspevky z VIII. seminára z Cyklu osobnosti slovenského archívnictva, ktorý sa uskutočnil pri príležitosti nedožitých 90. narodenín modranského archivára Jána Dubovského.
V prvej časti zborníka sa nachádza spolu 12 príspevkov, prezentovaných na spomínaných archívnych dňoch. Emília Bednárová sa v úvode svojho textu stručne venovala histórii výstavby vodných diel na Slovensku, pričom prvá priehrada na našom území bola Veľká vodárenská, postavená v roku 1510. Po štatistickom prehľade počtu vodných nádrží na Slovensku a ozrejmení ich základných funkcií sa autorka zamerala na výstavbu vodných diel v jednotlivých desaťročiach 20. storočia, pričom zároveň zhodnotila prínos vybraných stavieb. Podľa autorky je iracionálne predpokladať, že bez rozhodujúcich vodohospodárskych opatrení možno predchádzať problémom s vodou.
Na prítomnosť informácií o vodných dielach vo fondoch Archívu mesta Bratislavy zameral svoju pozornosť Miroslav Baranek. Z fondov, ktoré archív spravuje, obsahuje informácie k skúmanej problematike fond Magistrát mesta Bratislavy, v ktorého spisovom materiáli sa od polovice 18. storočia nachádzajú stavebné plány týkajúce sa vodných diel na území mesta, prevažne plány regulácie Dunaja alebo výstavby hrádzí na území Mostovej nivy v dnešnej Petržalke. Významným prameňom sú aj zápisnice hospodárskej komisie mešťanostu či zápisnice z rokovaní mešťanostu, ktoré obsahujú údaje o mestských inžinieroch ako autoroch plánov vodných diel.
Archívne fondy a zbierky relevantné z hľadiska predmetnej témy v Archíve Pamiatkového úradu SR skúmala Nikola Danišová. Identifikovala pritom sedem vodných diel, pri výstavbe ktorých prišlo k zatopeniu priľahlých obcí a k zničeniu tam situovaných kultúrnych pamiatok. Na základe zachovaných dokumentov priblížila, ktoré pamiatky ostali uchránené, či už na svojom mieste alebo prevozom, a ktoré z nich boli zničené. Text by obohatili informácie o stave zachránených pamiatok v súčasnosti, ktoré však autorka až na výnimky nereflektuje.
Miroslav Martinický sa pokúsil na základe zachovaných donačných listín a metácií rekonštruovať tok Váhu od stredoveku do roku 1813, keďže rieka bola takmer vždy súčasťou darovaných majetkov. Vybraná oblasť Trenčianskej stolice bola často postihovaná záplavami, ktoré vplývali na tok rieky, zmeny spôsobovala i výstavba mlynov. Najstaršie cielené zásahy do toku rieky v skúmanom období datoval autor do obdobia po roku 1720, keď prišlo k odstraňovaniu skál z koryta rieky pri Púchove. Medzníkom pre autorov výskum bola povodeň v roku 1813, ktorá postihla celé povodie Váhu. Počas nej bola úplne zničená dedina Milochov a následne prišlo k jej presunu na pravý breh rieky.
Lukáš Repjak si za predmet svojho výskumu vybral vodné dielo Dolné Kočkovce - Ladce a jeho odraz v dokumentoch Krajinského úradu v Bratislave. Toto vodné dielo bolo postavené v rokoch 1932 - 1936 v rámci prvého stupňa Vážskej kaskády. Hlavným investorom stavby bol práve Krajinský úrad. Archívny fond tejto inštitúcie je uložený v Slovenskom národnom archíve. Autor priblížil organizačnú štruktúru úradu, oblasť jeho pôsobnosti, identifikoval časti fondu, v ktorých sa nachádzajú dokumenty k vybranej problematike a predstavil najdôležitejšie z nich.
Na jeho text plynule nadviazali Michal Bartal a Jana Kafúnová, ktorí priniesli prehľad relevantných fondov, rovnako uložených v Slovenskom národnom archíve, so zameraním na výstavbu Vážskej kaskády v rokoch 1945 - 1960. Ťažisko ich príspevku spočívalo v analýze troch archívnych fondov - Povereníctvo techniky, Správa vodného hospodárstva na Slovensku a Štátny ústav na projektovanie stavieb vodného hospodárstva - Hydroprojekt. Ich text, rovnako ako text Lukáša Repjaka, môže slúžiť ako pramenné východisko pre ďalšie bádanie.
František Chudják sa zaoberal otázkou, ako sa finančné ústavy podieľali na výstavbe vodných diel na Slovensku. Svoj príspevok členil chronologicky na obdobie do roku 1918, medzivojnové obdobie, obdobie rokov 1939 - 1945 a 1945 - 1989. Sledoval zapojenie sa slovenských peňažných ústavov do výstavby a financovania priemyselných podnikov, ako aj do postupnej elektrifikácie Slovenska (napr. poskytovaním úverov mestským elektrárňam), ktorú ovplyvňoval vládnuci politický režim. V rokoch 1945 - 1989 podliehala sústava elektrární a rozvodných sietí tzv. prvej etape znárodnenia, čo znamenalo priame byrokratické riadenie elektrárenských podnikov vládnymi orgánmi.
Mária Jurčová priblížila výstavbu vodného diela Liptovská Mara z pohľadu záchrany kultúrnych pamiatok. Ozrejmila prácu pamiatkarov, ktorí vypracovali viacero návrhov záchrany kultúrnych pamiatok v zátopovej oblasti. Po uskutočnení komplexného výskumu bolo navrhnutých niekoľko riešení záchrany - ponechať objekt na mieste, premiestniť objekt, dôležité architektonické časti objektov premiestniť do lapidária. Autorka sa venovala niekoľkým konkrétnym príkladom, pričom zaujímavý je prípad kaštieľa z Parížoviec, pri ktorom sa pristúpilo k vytvoreniu vedecky presnej kópie stavby, doplnenej originálnymi detailmi. Na Slovensku išlo o prvý príklad záchrany pamiatkového objektu vytvorením kópie.
Leonard Ambróz sa venoval okolnostiam vzniku prvého ornitologicky chráneného územia na Slovensku - prírodnej rezervácii Ostrov kormoránov pri Podunajských Biskupiciach. Priniesol informácie o jednotlivých fázach existencie rezervácie, o pôvode kormorána veľkého na tomto území, konfliktoch záujmov pri ochrane vodného vtáctva či postupnom znižovaní počtu kormoránov na ostrove a príčinách tohto javu. K zrušeniu rezervácie prišlo v roku 1983 a jej územie bolo postupne zaplavené vodami Hrušovskej zdrže, ktorá je súčasťou vodného diela Gabčíkovo.
Súčasťou programu archívnych dní v Považskej Bystrici bol aj workshop venovaný predarchívnej starostlivosti, na ktorom vystúpili Mária Munková, Veronika Nováková a Michal Bernát. Mária Munková definovala pojmy archívnictvo, predarchívna starostlivosť a správa registratúry a v týchto troch oblastiach vymedzila subjekt a objekt. Vyjadrila tiež názor, či majú predarchivári a správcovia registratúry spoločný cieľ, a to „záchranu archívneho dedičstva“ a čo je podstata ich činnosti. Veronika Nováková po-menovala a rozobrala štyri problémy v oblasti správy registratúry: 1. kto je pôvodca registratúry (chýba zákonom stanovený zoznam pôvodcov registratúr, z činnosti ktorých vznikajú dokumenty s trvalou hodnotou), 2. v oblasti vzdelávania je málo pozornosti venovanej vývoju správy záznamov a registratúrnych systémov, 3. problémy pri správe registratúry miest a obcí spojené so zmenami v kompetenciách, 4. nejednotnosť v terminológii. Michal Bernát sa venoval načrtnutiu odpovedí na otázky: aká je prax v súkromnom sektore pri správe záznamov, ako ju ovplyvňujú metódy a nástroje riadenia, aký vplyv majú nové formy riadenia spoločností na slovenské podnikateľské prostredie a k čomu môže viesť zmenšujúca sa úloha štátu (MV SR) v tejto oblasti?
Príspevky v druhej časti zborníka predstavujú život a dielo archivára Jána Milana Dubovského. Základné biografické údaje priniesla o ňom Veronika Nováková, ktorá sa zamerala na jeho pôsobenie v Krúžku historikov v Pezinku a na jeho prácu regionálneho historika cez predstavenie jeho publikačnej činnosti. Patrik Dubovský, syn Jána Milana, osvetlil okolnosti, ktoré viedli k otcovmu záujmu o cirkevné dejiny. Osobitne sa J. M. Dubovský v oblasti cirkevných dejín venoval téme perzekúcií cirkví po roku 1948 a túto tému určitý čas prednášal aj na Trnavskej univerzite. Štefan Hrivňák sa zaoberal aktivitami J. M. Dubovského v oblasti regionálnej sfragistiky. Dubovský bol v rokoch 1991 - 1997 spoluautorom šiestich nových erbov miest a obcí, pričom jeho vkladom bola heraldicko-sfragistická analýza, vypracovaná na základe archívneho výskumu. Autor príspevku sa bližšie sústredil na Častú a Pezinok a Dubovského návrhy ich erbov. Oliver Solga vyzdvihol spoluprácu J. M. Dubovského s mestom Pezinok. Dubovský bol významným popularizátorom histórie mesta. Pripravil viaceré publikácie súvisiace s dejinami, medzi ktorými má osobitný význam monografia z roku 1982, a spolupracoval s mestskými organizáciami a inštitúciami pri objasňovaní ich histórie. Osobné spomienky na J. M. Dubovského sú obsiahnuté v príspevkoch Juraja Turcsányiho, ktorý bol 27 rokov jeho kolegom, a Juraja Roháča, spomínajúceho na spoločné študijné pobyty v Ríme. Druhú časť zborníka uzatvárajú texty Marka Semeša, synovca J. M. Dubovského, o rodinnej genealógii Dubovských a bibliografia Dubovského prác od Márie Feješovej. Zborník obsahuje aj zoznam použitých zdrojov a informácie o autoroch.
Zborník SSA 2023 je dôkazom, že archívy obsahujú nespočetné množstvo dokumentov na rôznorodé témy, ktoré nám pomáhajú pochopiť cestu, ktorú prešla naša krajina do súčasnosti. Ukázalo sa to aj v prípade vodných diel. Jednotlivé príspevky odhalili, ako sa ľudia v minulosti vysporiadali so silou tohto živlu a aké dôsledky na prírodu či pamiatkový fond krajiny mali ich rozhodnutia pri výstavbe týchto objektov. A keďže archívy netvoria len budovy či dokumenty, ale takisto i ľudia, máme v zborníku možnosť zoznámiť sa s archivárom spod Malých Karpát, ktorý svoj život venoval budovaniu pezinského, resp. modranského archívu.

Ivana Červenková

Čítať celú štúdiu

KRCHNÁKOVÁ, Lucia. Kremnickí lekárnici od konca stredoveku do polovice 20. storočia. Kremnica: Múzeum mincí a medailí, 2023, 95 s. ISBN 987-80¬8043-257-7

ČERVENKOVÁ, Ivana

Rozsah: 103-104

PDF Štúdia

Abstrakt:

Hoci dejiny farmácie siahajú na našom území v prípade kláštorného liečiteľstva do 10. storočia a vo forme lekární vlastnených civilnými lekárnikmi do 14. storočia, odborné práce, ktoré sa venujú ich fungovaniu, sa v slovenskej historiografii hľadajú pomerne ťažko. O to viac potešila publikácia Lucie Krchnákovej, ktorá sa rozhodla vydať po stopách lekárnikov v banskom meste Kremnica. Na základe dôkladného archívneho výskumu sledovala ich prítomnosť v meste od stredoveku do polovice 20. storočia. Jedným z dôvodov, ktorý ju viedol k napísaniu knihy, bola skutočnosť, že administratívna časť Múzea mincí a medailí v Kremnici, v ktorom autorka pracovala, sa od roku 1994 nachádza v bývalej lekárni Jána Gazdíka.
V prvej kapitole sa autorka zamerala na počiatky farmácie na území Slovenska a v Kremnici, pričom sa sústredila na proces získania lekárnickej kvalifikácie, vzhľad lekární a jeho premeny v priebehu jednotlivých období. Pôvodne nemali pacienti vstup do lekárne povolený, oficína bola prístupná len lekárovi, ktorý tu písal recepty a dohliadal na prácu lekárnika, pacientom boli lieky vydávané oknom alebo dverami. Ďalej sa venovala otázke vydávania noriem na prípravu liečiv a priblížila morálny a profesijný profil dobového lekárnika, ktorý je opísaný v dispenzatóriu Valéria Corda a uplatňovaný aj na území dnešného Slovenska. Na našom území sa ako prvý platný liekopis používal rakúsky provinciálny liekopis vydaný v roku 1774 so záväznosťou pre celú monarchiu. Názvy lekární boli najčastejšie odvodzované od kresťanských symbolov, v prípade tých, ktoré prevádzkovali inoverci, sa v ich názvoch spravidla objavovali mená zvierat. Čo sa týka osobností prvých lekárnikov, do strednej Európy, teda i na Slovensko, prichádzali najskôr vandrujúci lekárnici talianskeho, neskôr nemeckého pôvodu a postupne sa tu udomácňovali. Prvú zmienku o prítomnosti lekárnika na našom území máme doloženú v roku 1310. Krištof, prvý lekárnik v Kremnici, sa spomína v najstaršom kremnickom kuriálnom protokole v rokoch 1495 - 1503, v ktorom bol vedený ako člen mestskej rady. Ďalších 150 rokov zmienky o kremnických lekárnikoch úplne absentujú, autorka sledovala skromné zmienky o nich zo 17. storočia.
Druhá kapitola nazvaná Kremnickí lekárnici v novoveku je venovaná otázke existencie lekárne v meste v 18. storočí. Spravidla Kremničanom slúžila iba jedna lekáreň, iba v istých obdobiach sa v meste objavujú paralelne dve lekárne, resp. dvaja lekárnici. Lekáreň bola dodávateľom liekov pre banských robotníkov a medzi zachovanými archívnymi dokumentmi sa nájdu aj špecifikácie liekov predpisovaných baníkom, čo umožňuje urobiť si bližšiu predstavu o spôsoboch liečby ochorení, s ktorými sa táto špecifická skupina obyvateľstva borila. Jedna takáto konkrétnejšia špecifikácia liečiv pre robotníkov pri jednotlivých banských prevádzkach pochádza z roku 1787.
Autorka v ďalšej kapitole plynulo sledovala vývoj v oblasti lekárnictva v nasledujúcom období. V prvej polovici 19. storočia fungovali v Kremnici dve lekárne: lekáreň Františka Burkarta, ktorý bol kremnickým lekárnikom tri desaťročia, a lekáreň U čierneho orla Antona Františka Juszta. Majiteľom druhej zmienenej sa neskôr stal prievidzský lekárnik Karol Burda a zrejme za jeho pôsobenia prišlo k zmene názvu na U spasiteľa, ktorý sa udržal až do polovice 20. storočia. Údajov o majiteľoch lekární, ich správcoch, pomocnom lekárnickom personáli v priebehu 19. storočia pribúda, preto mohla autorka analyzovať zmeny vo vlastníctve lekárne a v niektorých prípadoch rozšíriť informácie aj o osobné údaje o jednotlivých lekárnikoch. Zaoberala sa tiež lokalizáciou lekárne v rámci mesta, čo rozširuje poznanie mestskej topografie.
Najväčší priestor je v knihe venovaný obdobiu, keď sa majiteľom kremnickej lekárne stal Ján Gazdík z Martina a týmto obdobím v histórii lekárne sa zaoberajú spolu štyri kapitoly. Ján Gazdík ju kúpil v roku 1897 a jeho rodina ju vlastnila až do polovice 20. storočia, keď bola znárodnená. J. Gazdík bol v oblasti lekárnictva aktívny nielen prevádzkovaním lekárne, ale aj publikačne - písal články do farmaceutických časopisov o rôznych liečivých prostriedkoch. V rokoch 1897 - 1903 v jeho lekárni pracoval okrem iného personálu Jozef Ernyey, neskorší významný historik medicíny a farmácie, ktorý z tejto oblasti publikoval viac ako sto odborných článkov. Gazdíkova lekáreň ponúkala široký sortiment, medzi ktorým sa podľa zachovaných cenníkov nachádzali okrem lekárnických špecialít kozmetický tovar, zdravotnícke pomôcky, hospodársky i priemyselný tovar. Gazdík ponúkal v lekárni aj veľa vlastných výrobkov (toaletné žlčové mydlo, nemastný pleťový krém a i.), medzi ktorými sa najúspešnejším artiklom stal malinový sirup vyrábaný v jeho laboratóriu. Od mesta Kremnica si prenajímal právo na zber malín v mestských lesoch a sirup vyvážal aj do Rakúska, Poľska a Rumunska. Ján Gazdík zomrel v roku 1916 vo veku 51 rokov na pľúcnu tuberkulózu. Lekáreň zdedila jeho manželka Paulína, však pre absenciu potrebného vzdelania ju v nasledujúcom období viedli rôzni diplomovaní lekárnici. Poslednými správcami lekárne boli dcéra J. Gazdíka, Margita, a jej manžel Gejza Wünschendorfer, skúsený lekárnik. Autorka venovala osobitú pozornosť práve Margite, jej získaniu lekárnického vzdelania na Karlovej univerzite v Prahe i zoštátneniu lekárne, ktorú manželia Wünschendorferovci viedli aj po zmene politického režimu.
Kniha prináša ucelený pohľad na fungovanie lekárnickej profesie v meste Kremnica, ktorého poznanie je prirodzene limitované zachovanými historickými prameňmi. Moderná grafika pekne dopĺňa informácie zhromaždené dlhoročným výskumom a čitateľ na fotografiách môže nazrieť do zariadenia lekárne, spoznať kremnických lekárnikov i miesta, kde bola v meste lekáreň situovaná. Môže sa stať solídnym základom aj pre iných výskumníkov v oblasti farmácie na Slovensku.

Ivana Červenková

Čítať celú štúdiu

Mezi revolucí a domácností. Korespondence Jozefa Miloslava Hurbana s manželkou Annou a tchánem Samuelem Jurkovičem. Ed. Zdeněk Fišer. Brno: Moravské zemské muzeum, 2023, 604 s. ISBN 978-80-7028-599-2.

HUPKO, Daniel

Rozsah: 105-108

PDF Štúdia

Abstrakt:

Ešte v roku 2023, bez väčšieho rozruchu v slovenskej historickej obci, vydalo brnianske Moravské zemské muzeum edíciu listov so vzťahom k formatívnemu obdobiu slovenského národa, ktoré je nezriedka považované za hrdinskú, zlatú éru našich dejín. Ide o edíciu korešpondencie Jozefa Miloslava Hurbana (1817 - 1888) s manželkou Annou, rod. Jurkovičovou (1824 - 1905) a svokrom Samuelom Jurkovičom (1796 - 1873). Ide o trojicu národovcov, o ktorých každé malé dieťa na Slovensku vie, o koho išlo - J. M. Hurban bol popredný štúrovec a prvý predseda prvej Slovenskej národnej rady, A. Jurkovičová bola slovenská ochotnícka herečka a S. Jurkovič bol zakladateľom prvého úverového družstva na svete - učebnice dejepisu sú plné slávnych činov týchto aktérov. Avšak zatiaľ čo po Hurbanovi a Jurkovičovi sú na Slovensku pomenované námestia i ulice (meno J. M. Hurbana nesú námestia v Bratislave a Bojnicich a ulice v Trnave, Senci, Senici, Piešťanoch, Hlohovci, Košiciach, Trebišove, Žiline, Bardejove, Sali, Banskej Bystrici, Brezovej pod Bradlom, Lučenci a inde; po S. Jurkovičovi sú pomenované ulice v Trnave, Senici, Novom Meste nad Váhom či v Stropkove), v prípade Anny Jurkovičovej máme na Slovensku „naporúdzi“ len vážskonovomestský festival ochotníckeho divadla, ktorý nesie jej meno, a od roku 2024 aj jej bustu v Aleji dejateľov Matice slovenskej v Martine. Nečiním si nárok na komplexnosť výpočtu vyššie uvedených názvov a faktov, ani nie je mojím cieľom iniciovať odbornú debatu o príčinách a dôsledkoch umenšovania zásluh žien z národoveckého tábora druhej polovice 19. storočia. Faktom však je, že spravidla je ich zástoj stereotypne redukovaný na roly manželiek, matiek a pomocníčok veľkých mužov bez akejkoľvek snahy o prehĺbenie aktuálnych poznatkov, resp. otváranie nových výskumných perspektív.
Niet pochýb, že tento stav nie je v poriadku - ako (deklaratívne) hrdému národnému spoločenstvu nám neprospieva. Ak aj my sami doma nad týmto stavom privierame oči, ostatní nás vidia inak. Príkladom je i táto edícia listov, v ktorej Z. Fišer, hneď na prvej strane úvodného textu, s poľutovaním uvádza: ze slovenských
badatelú se nenašel nikdo, kdo by chtél svúj zájem, své síly a svúj čas uvedenému tématu vénovat, “ hoci v roku 2017 uplynulo 200 rokov od Hurbanovho narodenia (s. 7). Toto konštatovanie autora, ktoré je vlastne výčitkou smerom k slovenskej historiografii, pomenúva jeden veľký dlh, ktorým je absentujúce systematické sprístupňovanie prameňov k našim vlastným dejinám, v tomto konkrétnom prípade v oblasti osobnej korešpondencie - väčšina edícií, ktoré máme k dispozícii, vyšla v rozmedzí 50. - 80. rokov 20. storočia. Aby som zostal voči slovenským historikom spravodlivý, sám Z. Fišer pomenúva niekoľko možných dôvodov, ktoré mohli viesť fakt, že Hurbanova korešpondencia nebola doteraz v komplexnosti vydaná, hoci napr. korešpondencia jeho súpútnika Ľudovíta Stúra vyšla v štyroch zväzkoch (s. 9 - 10).
Ako nezrozumiteľné sa môže javiť, prečo k vydaniu tejto časti Hurbanovej korešpondencie pristúpilo Moravské zemské muzeum. J. M. Hurban ako reprezentant slovenského národného hnutia ukotvený v prostredí slovensko-českého pohraničia mal autentické kontakty s českým, resp. s moravským prostredím a Z. Fišer sám okolnosti vedúce k vydaniu tejto edície korešpondencie vysvetľuje: myšlienka vznikla počas edičného sprístupňovania korešpondencie evanjelického farára Daniela Slobodu, ktorý pôsobil v Rusave na Morave - štvrtý zväzok, ktorý vyšiel v roku 2009, je venovaný Slobodovej korešpondencii práve s J. M. Hurbanom.
Odhliadnuc od okolností vzniku knihy a v skutočnosti neproduktívnych úvah o tom, kto a prečo mohol či mal túto knihu vydať na Slovensku, má slovenská história k dispozícii kvalitnú edíciu korešpondencie, ktorá čitateľom sprístupňuje spolu 349 listov. Z nich 202 napísal J. M. Hurban, 103 S. Jurkovič a 44 A. Jurkovičová. Príznačný je názov edície, ktorý odkazuje na osciláciu obsahu tejto rodinnej korešpondencie medzi rýdzo súkromnými, osobnými a národnými témami súvisiacimi so slovenským emancipačným hnutím, najmä na sklonku 40. rokov 19. storočia.
Z časového hľadiska kniha pokrýva obdobie rokov 1845 - 1886, pričom jeden list, ktorý je nedatovaný, Z. Fišer datoval do roku 1840. Väčšina listov, ktoré sú zaradené do knihy, je uložená v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine - a SNK je aj jedinou verejnou knižnicou na Slovensku, ktorá má túto edíciu zaradenú i vo svojom knižničnom fonde (dva exempláre - zistené cez portál www. slovenskakniznica.sk, k 29. 3. 2026).
Kniha má podobu rozsiahleho zväzku. Jadro tvorí úvodná štúdia (s. 7 - 21), ktorá rámcuje výber témy a zaraďuje stručne pisateľov korešpondencie do širšieho historického kontextu. V edičnej poznámke (s. 22 - 27) autor osvetľuje lokalizáciu originálov listov, z ktorých edíciu zostavil, a obšírne sumarizuje základné edičné princípy, ktorými sa riadil. Obrazová príloha (s. 29 - 38) a samotné editované listy tvoria - prirodzene - najrozsiahlejšiu časť knihy (s. 39 - 558). Záverečnú časť tvorí zoznam publikovaných dokumentov (s. 559 - 566), ktorý plní účel užitočného prehľadu s údajmi o ich datovaní, mieste uloženia originálu a čísle strany, na ktorej prepis listu v knihe začína. Prehľad odbornej literatúry a tri registre (miestny, menný a výberový tematický register) sú ústretovým krokom smerom k používateľom.
Hoci Z. Fišer v edičnej poznámke uvádza, že všetky listy „v predkládané knize jsou uložený ve stejném institutu, tj. v Slovenské národné knižnici v Martine, v jejím Literárním archívu “ (s. 22), zo zoznamu publikovaných dokumentov vyplýva, že niektoré z listov autor do edície zaradil bez toho, aby mal k dispozícii originálny dokument - prevzal ich zo starších edícií a originály sa mu nepodarilo dohľadať. Ide o celkovo deväť listov, z ktorých osem (listy č. 27, 30, 33, 35, 36, 47, 59 a 86) pochádza z rokov 1848 - 1850 a jeden list (č. 97) z januára 1851 (s. 559 - 561), teda z najexponovanejšieho obdobia Hurbanovej angažovanosti v Slovenskom povstaní. Keďže však v publikácii autor pri týchto listoch dôsledne uvádza informáciu o tom, že uloženie originálu je neznáme, ide o drobnú informačnú nedôslednosť, ktorá unikla inak pozornému oku editora. Zároveň pri každom z týchto nezvestných listov autor uvádza zdroj, odkiaľ odpisy listov prevzal.
Listy sú v knihe radené chronologicky, podľa dátumu vzniku a bez ohľadu na to, kto je ich autorom či adresátom. Takto vzniká zaujímavý rodinný „trialóg“, ktorý čitateľovi umožňuje sledovať Hurbanovu komunikáciu s manželkou a svokrom. Hoci asi nik nebude túto edíciu čítať od prvej strany po poslednú, ako sa zvykne čítať beletria, ak by sa ale na to niekto podujal, získa obraz o myšlienkovom svete aktérov tejto súkromnej korešpondencie. Fišerovu knihu z tohto uhla pohľadu považujem za najlepší dokumentárny román, aký by bolo možné o tomto období slovenských dejín napísať.
Jednotlivé listy sú číslované a na ich konci je vždy uvedená informácia o tom, kde je dnes originál listu uložený. Každý z listov je doplnený priebežnými poznámkami, ktoré sú sústredené na konci, za prepisom listu - prostredníctvom nich autor list komentuje: uvádza zmieňované udalosti do širšieho kontextu, vysvetľuje nejasné formulácie, archaizmy či historizmy (napr. madarán - s. 74), spresňuje narážky pisateľa listu na iné osobnosti uvedením ich základných údajov, uvádza súčasné názvy v listoch spomínaných geografických lokalít, ale aj - s ohľadom na fakt, že kniha vyšla v českom prostredí - uvádza aj české významy niektorých, zväčša zastaraných alebo veľmi špecifických slovenských slov (napr. hárok, šuchot či driečny - všetky na s. 74). Počet poznámok je pri jednotlivých listoch rôznorodý, podriadený potrebe - v knihe nachádzame listy, ktoré sú doplnené len niekoľkými poznámkami, pri dlhších listoch je ich aj niekoľko desiatok - ako napríklad pri Hurbanovom „zbernom“ liste, ktorý písal od 25. 7. do 2. 9. 1848 a jeho prepis je v knihe publikovaný na 18 stranách, je týchto poznámok spolu až 75 (list č. 22, s. 100 - 121). Celkový počet poznámok, ktorými listy Z. Fišer doplnil, je podľa jeho vlastných slov takmer 2 300 (s. 26).
Hodnota knihy Zdeňka Fišera stojí najmä na precíznej editorskej práci. Vďaka tomu, že je autor skúsený editor a „téma“ korešpondencie J. M. Hurbana preňho nebola nová (ešte v rokoch 2001 - 2013 vyšla ním pripravená edícia korešpondencie a dokumentov už spomenutého Daniela Slobodu, Hurbanovho švagra), dokáže Z. Fišer Hurbanovu korešpondenciu kontextovať nad rámec bežných očakávaní čitateľa - napríklad, keď Anna Hurbanová v liste z 31. 7. 1848 manželovi píše, že jej otec je „zdravý a spokojný a najmä že vyšiel z toho pekla; je slobodný, nemá sa na koho ozerať a spokojno pracuje“ (list č. 21, tu s. 98), Z. Fišer v poznámke vysvetľuje, že odvrátenou stranou získania nového miesta bol nižší plat, na ktorý sa Jurkovič sťažoval v liste D. Slobodovi ešte 2. 7. (pozn. č. 20 k listu č. 21, s. 100). Podobných príkladov ako je tento, sa v knihe nachádza mnoho.
Historici so záujmom o výskum slovenského národného obrodenia vďaka Fišerovej knihe dostali k dispozícii hodnotný pramenný materiál, ktorý má potenciál mnohorakého využitia. Okrem možnosti využiť Hurbanove listy pri rekonštrukcii a hodnotení udalostí z veľkých dejín je táto edícia aj doteraz nevyčerpaným prameňom k dejinám mentalít a využitie má i pri skúmaní každodennosti slovenských elít. Zo sprístupnených listov je možné napríklad abstrahovať povahu vzájomného vzťahu J. M. Hurbana a A. Jurkovičovej či skúmať ich sociálny rádius. V publikovanej korešpondencii možno nájsť viacero momentov, ktoré ukazujú J. M. Hurbana a A. Jurkovičovú aj mimo optiky hlavných dejinných udalostí, mimo rámcových zásluh, ktoré im historiografia prisudzuje - napr. Anna vo svojom liste z 10. mája 1849 Hurbanovi píše o synovi Svetozárovi, budúcom významnou národnom pracovníkovi, spisovateľovi a politikovi, ktorý mal vtedy len necelých 16 mesiacov: rodičia si pôvodne mysleli, že „Svetušek“ si popálil ústa, keď jedol knedle, ale Anna manželovi napísala, že jeho nespokojnosť spôsobilo to, že mu na oboch stranách rástli zúbky a preto až tri dni pre bolesť nejedol (list č. 72, s. 209 - 210). Podobné, rýdzo súkromné, mikrohistorické zmienky, ktoré viaceré (budúce) významné postavy slovenských dejín ukazujú v civilnom svetle, v tomto súbore korešpondencie možno nájsť v hojnom počte. Potenciál publikovanej korešpondencie si veľmi dobre uvedomuje i sám editor knihy, ktorý sumár týchto tém uvádza zoradený v trinástich okruhoch na s. 13 - 17.
Opakoval by som sa, keby som znova zosumarizoval všetky pozitíva tejto knihy, ktoré som uviedol vyššie. Prial by som si však, aby sa táto edícia korešpondencie dostala do príručných knižníc všetkých odborných a vedeckých pracovísk na Slovensku, vrátane všetkých vedeckých a univerzitných knižníc. Z. Fišer slovenským historikom urobil veľkú službu - sprístupnil hodnotný korpus korešpondencie, vďaka čomu možno na J. M. Hurbana ako na aktéra slovenského národného života hľadieť o čosi komplexnejšie.

Daniel Hupko

Čítať celú štúdiu

ČERVENKOVÁ, Ivana – BERNÁTOVÁ, Lenka (eds.). Mária Jeršová, rod. Opočenská (1899 – 1978): prvá profesionálna archivárka na Slovensku. Bratislava: Spoločnosť slovenských archivárov, 2025, 280 s. ISBN: 978-80-975075-0-3.

KAFÚNOVÁ, Jana

Rozsah: 99-102

PDF Štúdia

Abstrakt:

Deviaty ročník seminára z cyklu Osobnosti slovenského archívnictva bol venovaný Márii Jeršovej, rod. Opočenskej (ďalej len Mária Jeršová) a táto publikácia združuje jednotlivé príspevky, ktoré na ňom odzneli. Konal sa symbolicky v Martine pri príležitosti 125. výročia jej narodenia a zároveň oslavy 95. výročia založenia Archívu Slovenského národného múzea v Martine.
Prvá štúdia od Eleny Machajdíkovej Mária Jeršová, prvá dáma moderného slovenského archívnictva v Archíve Slovenského národného múzea mapuje archivárkin život od detstva prežitého so súrodencami na Kráľovských Vinohradoch v Prahe cez štúdiá histórie a filozofie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity a novozaloženej Vysokej škole archívnej, kde nadobudla základy pre svoj nasledujúci kariérny život. Ešte počas štúdií sa zamestnala ako pomocná vedecká sila v Archíve Národného múzea v Prahe, potom prešla do Československého štátneho historického ústavu vydavateľského, kde ako jeho štipendistka mohla vo vatikánskych archívoch pracovať na vyhľadávaní slovacík z obdobia pontifikátu Klementa VI. a Inocenta VI. Jej skúsenosti a vzťah k slovacikám podporili štátneho inšpektora archívov a knižníc na Slovensku Václava Chaloupeckého, aby Máriu Jeršovú poveril usporiadaním Archívu mesta Košice. Keď Muzeálna slovenská spoločnosť hľadala archivára, ktorý by pomohol vybudovať archív Slovenského národného múzea, vybrali si spomedzi uchádzačov Máriu Jeršovú. Autorka štúdie opisuje neľahké pracovné podmienky a prekážky, ktorým musela mladá archivárka čeliť, a tie neboli len platové. Takisto bolo potrebné zabezpečiť archív po odbornej, organizačnej, ale i administratívnej stránke. Mária Jeršová vypracovala štatút archívu SNM, ktorý definoval právny stav, pracovné zameranie archívu, venovala sa v ňom sprístupňovaniu archívnych dokumentov prostredníctvom výpožičky a tiež podmienkam prístupu k archívnym dokumentom pre slovenských a českých bádateľov. Pri spracúvaní archívnych dokumentov sa inšpirovala vedomosťami, ktoré nadobudla v pražských archívoch. Katalogizovala napr. zbierku pergamenových listín rôznej proveniencie z rokov 1255 - 1867, v tom čase najrozsiahlejšiu na Slovensku. Taktiež sa snažila rozširovať archívne fondy a zbierky o nové prírastky, spolu so správcom SNM Jánom Gerykom napr. zabezpečili presun pozostalosti M. R. Štefánika z Prahy do Martina, neskôr sa jej podarilo získať fond Turčianskej stolice či spolku Živena. Významná bola i jej publikačná činnosť. Okrem štúdií a článkov v odborných periodikách zostavila Slovenský diplomatár, ktorý v rokoch 1931 - 1936 vychádzal na stránkach Sborníka MSS. Jeho druhý zväzok však ostal len v rukopisnej podobe. Machajdíková sa ďalej venuje práci archivárky na monografii o Rode Ivanka z Jordánu a Dražkoviec, publikovanej v roku 1937, a tiež jej spracovaniu Inventára Archívu Slovenského národného múzea v Turčianskom sv. Martine, ktorý vyšiel ako prvá tlačená archívna pomôcka na Slovensku. Ďalšie kapitoly sú venované fungovaniu múzeí a archívu SNM v medzivojnovom období a počas druhej svetovej vojny a autorka opisuje prácu M. Jeršovej na poli archívnictva a múzejníctva v týchto neľahkých rokoch. Po vojne jej vrátili systemizované miesto archivárky v SNM a ostala pôsobiť v Martine. Vďaka nej sa stal archív SNM moderným profesionálnym pracoviskom s odborne spracovanými fondami, avšak po vstupe vládneho nariadenia č. 29/1954 Zb. o archívnictve do platnosti a vzniku vtedajšieho Štátneho slovenského ústredného archívu v Bratislave došlo k delimitácii väčšiny fondov a zbierok z múzeí a nakoniec 1. januára 1960 zanikol aj Archív SNM. Mária Jeršová pokračovala v odbornej práci archivárky, publikovala a zúčastňovala sa na vedeckých podujatiach. Po smrti manžela odišla bývať k sestre do Prahy, kde aj dožila. Svojou prácou sa pričinila o rozvoj SNM, jej pôsobenie však siahalo ďalej za hranice tejto inštitúcie a ovplyvnilo rozvoj archívnictva a múzejníctva na celom Slovensku.
Michala Sedláčková sa v príspevku Mária Jeršová a Slovenské národné múzeum v Martine zameriava na činnosť Márie Jeršovej v Archíve SNM v období rokov 1929 - 1959 a dopĺňa tak niektoré informácie z prvej štúdie publikovanej v zborníku. V úvode autorka oboznamuje so začiatkami zbierkotvornej činnosti Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ako aj s fungovaním SNM v medzivojnovom období. Po príchode M. Jeršovej do Martina v roku 1929 sa venuje jej pracovným začiatkom v tejto inštitúcii, načrtáva počiatočné nezhody s J. Gerykom či vývin platových podmienok. Ďalej rozoberá budovanie a usporadúvanie archívu pod jej taktovkou. Okrem toho M. Jeršová vybavovala aj úradné žiadosti a bola naklonená spolupracovať s inými inštitúciami
1 kronikármi, snažila sa vyhovieť požiadavkám bádateľskej verejnosti. Isté obdobie pracovala aj v numizmatickom oddelení múzea. Po presťahovaní sa archívu do novej múzejnej budovy vypracovala lokačný prehľad uloženia archívnych dokumentov. Ďalšia časť štúdie sa zameriava na fungovanie M. Jeršovej v rámci archívu SNM v období Slovenského štátu. Vďaka intervencii správcu J. Geryka mohla ako príslušníčka českej národnosti ostať zamestnaná v múzeu. Spolupodieľala sa na prípravách expozícií pre múzeum, ale tiež vybavovala bádateľské žiadosti, ktoré každým rokom narastali, avšak obmedzovali iné archívne práce. Koncom roka 1943 sa s manželom zapojila do odbojovej činnosti a už od začiatku zbierala aj dokumentáciu k odboju a vzniku povstania v oblasti Turca. Po ostreľovaní budovy SNM odviezli spolu s domovníkom 11 debien vzácnych archívnych dokumentov z Martina do Banskej Bystrice. Na začiatku roka 1945 boli M. Jeršová spolu s J. Gerykom prepustení a pozbavení úradu z finančných dôvodov a vzhľadom na to, že o nich predsedníctvo MSS nemalo žiadnu správu. Do konca vojny sa M. Jeršová ukrývala na statku v Horných Obdokovciach a do Martina sa vrátila až v júli 1945. V auguste 1945 boli rozhodnutia o ich prepustení zrušené. Spolu s Gerykom začali pracovať na výstave k 1. výročiu SNP a v krátkom čase sa im podarilo zhromaždiť veľa cenného materiálu, ktorý sa neskôr stal súčasťou zbierky Archív SNP. Očakávané poštátnenie múzea nenaplnilo predstavy múzejníkov o zlepšení podmienok, naopak, došlo k okliešteniu odborných činností, múzeum sa muselo pasovať s ideologickým tlakom. V tom čase aj súkromný život M. Jeršovej prežíval skúšky v podobe väznenia a odsúdenia jej manžela. V archíve, ale i v múzeu vykonávala množstvo činností, okrem bádateľskej agendy pracovala na sprístupňovaní fondov, v roku 1952 dokončila druhý zväzok Inventára archívu SNM v Martine, vypomáhala lektorovaním v expozíciách. Výskumnú činnosť zamerala na dejiny hrnčiarstva a keramiky, podieľala sa na výstave k dejinám rybárstva na Slovensku. Práci v SNM zostala verná až do jeho zániku.
Milada Sekyrová je autorkou ďalšej štúdie s názvom Marie Opočenská, provd. Jeršová ve svétle pramenú, uložených v pražských archivech. V úvode predstavuje rodinu, z ktorej archivárka pochádzala. Následne sa venuje jej študentským rokom na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, počas štúdia ktorej súbežne študovala aj na Štátnej archívnej škole, pričom informácie autorka čerpala predovšetkým z Archívu Karlovej univerzity. Neskôr vďaka pôsobeniu v Štátnom historickom ústave mohla využiť štipendijné pobyty v českých archívoch, Ríme, Viedni i Košiciach. Vo Viedni sa okrem výskumu slovacík venovala aj pozostalosti Adama Františka Kollára. Prácu vo Viedni prerušila pre výskum v Archíve mesta Košice, druhýkrát v roku 1929 pre pracovnú pozíciu v SNM, kde, vtedy ešte netušiac, svoju profesionálnu kariéru aj zavŕšila. Čo sa týka bádateľskej a pracovnej činnosti Márie Jeršovej, autorke poslúžili hlavne výskumné správy z ciest a úradná korešpondencia z archívnych fondov Masarykovho ústavu a archívu Akadémie vied Českej republiky.
Detailnejšie sa výskumnej práci M. Jeršovej v Ríme venuje príspevok Ivana A. Petranského Mária Opočenská a výskum v Ríme 1924 - 1925. Autor v úvode vysvetľuje plány na začatie slovenského výskumu vo vtedajšom Vatikánskom tajnom archíve. Márii Jeršovej, vtedy ešte Opočenskej, bolo udelené štipendium ako prvej bádateľke na výskum slovacík. Začala s dokumentmi z obdobia pontifikátu Klementa VI., pričom skúmala Vatikánske, Avignonské a Suplikačné registre z rokov 1342 - 1352 a vyhľadávala dokumenty, ktoré sa týkali diecéz z územia moderného Slovenska. Popri skúmaní pápežských registrov pomáhala v popoludňajších hodinách s prácami v knižnici Československého ústavu v Ríme. Štipendium z ústavu si ešte dvakrát predĺžila, aby mohla dokončiť začatú prácu. Komisia ústavu jej žiadosť o ďalšie štipendium zamietla. V Ríme napokon bádala ešte v rámci štipendia Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, tentokrát k téme vlády Vladislava II. Jagelovského. Prácu M. Jeršovej na slovenskej edícii nakoniec prevzal Alexander Húščava, no výsledky pre viaceré okolnosti neboli ani dokončené, ani publikované. Dokumenty, ktoré sa zachovali z pôsobenia Márie Jeršovej v Ríme sa stali súčasťou jej osobného fondu uloženého v Slovenskom národnom archíve.
Druhá časť publikácie sa týka osoby Márie Jeršovej len okrajovo, cez príbehy ľudí z jej blízkeho okolia.
Markéta Kabúrková sa zamerala na jej sestru - dvojča a v príspevku Kvétuše Günzlová, rozená Opočenská: pracovní curriculum knihovnice ve státní službe rekonštruuje jej profesionálny životopis, využívajúc primárne archívne pramene, predovšetkým osobné spisy. V úvode autorka predstavuje inštitúciu Slovanskej knihovny, ktorej Kvetuša zasvätila svoj pracovný život. Smernica z roku 1929 ju definovala ako humanitne orientovanú knižnicu, ktorá slúžila na štúdium slovanských národov a ich vzájomných vzťahov. Kvetuša Günzlová bola jednou z prvých žien, ktoré získali doktorát na Právnickej fakulte Karlovej univerzity, zároveň však navštevovala aj nadstavbové kurzy Štátnej knihovníckej školy. Jej profesionálny život bol narušený dvakrát, najprv následkom vládneho nariadenia 379/1938 Sb., ktoré v podstate vyňalo všetky zaopatrené ženy zo služby v štátnej i verejnej správe. Druhýkrát to bolo vplyvom režimu, ktorý uprednostňoval straníckosť pred odbornosťou. Autorka v príspevku aj na základe príkladu Kvetuše Günzlovej vykresľuje meniacu sa situáciu týkajúcu sa vzdelávania, zamestnávania či kariérneho postupu žien.
Príspevok Odoslaná korešpondencia Márie Jeršovej Opočenskej zachovaná v osobných fondoch iných archivárov z pera Adriany Biačkovej a Nikoly Danišovej ponúka pohľad na pracovnú činnosť Márie Jeršovej prostredníctvom archívnych prameňov - listov, ktoré si vymieňala s kolegami archivármi Branislavom Varsikom, Alexandrom Húščavom a Vendelínom Jankovičom v období rokov 1932 - 1963. V úvode štúdie autorky rozoberajú stav a podmienky archívnictva na Slovensku v sledovanom období, pretože sa to odzrkadľovalo aj v skúmanej korešpondencii. Varsik od roku 1939 pôsobil ako štátny inšpektor archívov a knižníc na Slovensku, takže s ním Mária Jeršová konzultovala napr. deponovanie archívu Turčianskej stolice. Obaja boli členmi komisií na prípravu podkladov týkajúcich sa vrátenia a výmeny pamiatok, riešili spolu aj vrátenie odvlečených dokumentov na konci 2. svetovej vojny. S Húščavom komunikovala takisto prevažne pracovne, napr. vo veci reorganizácie SNM a prosila ho o pomoc, aby archív ostal zachovaný. Korešpondencia s Jankovičom bola taktiež pracovného charakteru, týkajúca sa bádania, výmeny fotografií archívnych dokumentov a pod.
Prostredníctvom príspevku Jána Mičovského Archivárka a jej Vladimír. Nevšedný životný príbeh manžela Márie Jeršovej Opočenskej sa dozvedáme viac aj z jej súkromného života. Napr. o ich nevšednom zoznámení, keď Vladimír snehovou guľou rozbil okno na dome, kde bývala Mária. Vladimír Jonovič Jeršov pochádzal z ruskej šľachtickej rodiny, slúžil v bielej armáde a po revolúcii v Rusku sa rozhodoval emigrovať. Život ho zavial aj na Slovensko do Martina, kde nakoniec strávil zvyšok života, od roku 1931 po boku Márie. Obaja sa zapojili do odboja, keď vo svojom dome ukryli 3 ruských utečencov z nemeckého koncentračného tábora. V. Jeršov pomáhal s organizačnými prácami na povstaní ako zástupca veliteľa V. Žingora. Svoje znalosti cudzích jazykov zúročil aj pri komunikácii s francúzskymi partizánmi. Počas povstania Mária ostala v Martine, od novembra 1944 pobývala s rodinou partizána Nosáka v Horných Obdokovciach. Po vojne šla za sestrou do Prahy, kde sa dozvedela, že jej muž sa vracia domov. Po chvíľkovom vydýchnutí nasledovala žaloba na V. Jeršova za prečin urážky prezidenta republiky. Keď ŠTB vykonštruovala proces voči jeho veliteľovi Žingorovi, bol obvinený aj on. Na rozdiel od popravenia Žingora, jemu sa ušlo „iba“ 6 rokov väzenia. Čas si krátil štúdiom pestovania rastlín, čo v leopoldovskej väznici aj zavádzal do praxe. Medzitým sa Mária doma musela popasovať so všetkým sama, i s listom z roku 1951 o vysťahovaní z ich domu. Presťahovala sa do záhradného domčeka na pozemku a starala sa aj o priľahlú záhradu. Po svojom podmienečnom prepustení sa Vladimír zamestnal v Záhradníctve Komunálnych služieb mesta Martin, neďaleko ktorého vysádzal arborétum. Od septembra 1962 pracoval pre štátne lesy, kde našiel zaslúžený pokoj. Nad obcou Bystrička založil arborétum Lázky, ktoré na jeho počesť nazvali Jeršovo arborétum. Zrušenia rozsudkov voči svojej osobe v marci 1969 sa nedožil. Autor opisuje manželov Jeršovcov ako dvoch odlišných ľudí, ktorých však v ich výnimočnom vzťahu spájala odvaha, inteligencia i ľudskosť.
Zborník o Márii Jeršovej, rod. Opočenskej, ktorá je považovaná za prvú profesionálnu archivárku na Slovensku, dopĺňa zoznam použitých archívnych prameňov a literatúry a tiež bibliografia Márie Jeršovej, rod. Opočenskej. V neposlednom rade je to bohatá obrazová príloha obsahujúca fotografie, doklady či korešpondenciu z jej súkromného i pracovného života. Je doplnením mozaiky ženy, ktorú sme vďaka archívnym prameňom mohli viac spoznať.

Jana Kafúnová

Čítať celú štúdiu

NÁDASKÁ, Katarína (ed.). Slnko ľady láme: Život a dielo sochárky Aliny Ferdinandy. Košice: Východoslovenská galéria, 2025, 199 s. ISBN: 978-80-85745-98-6.

ŠVANTNEROVÁ, Jana

Rozsah: 109-112

PDF Štúdia

Abstrakt:

Publikácia vyšla v rámci rovnomennej výstavy Slnko ľady láme. Život a dielo sochárky Aliny Ferdinandy, ktorá sa konala vo Východoslovenskej galérii v Košiciach v termíne 26. 3. - 14. 9. 2025. Rovnako ako výstava je aj katalóg bilingválny, má nápaditú a zároveň praktickú grafickú úpravu a dobre zvolený formát. Nosná žltá farba bola dobrou voľbou ako pre výstavu, tak aj publikáciu. Kniha doslova pozýva k listovaniu a vzdušnosť grafickej úpravy napomáha komfortu pri čítaní.
Zostavovateľka publikácie a zároveň kurátorka výstavy Mgr. Katarína Nádaská, Ph.D., pôsobí vo Východoslovenskej galérii vo funkcii vedúcej úseku odborných činností a kurátorky. Ako talentovaná a precízna historička sa zamerala na podrobný výskum života umelkyne a ako zostavovateľka prizvala k spolupráci historičku umenia a teoretičku Mgr. Lubu Belohradskú. Tá sa (okrem iného) ako prvá systematicky venovala ženám sochárkam v slovenskom umení a Alinu Ferdinandy (1926 - 1974, ďalej AF), ktorá sa stala v roku 1953 vôbec prvou promovanou ženou sochárkou, dobre poznala. Nádaská zároveň nechala zaznieť a vyznieť staršie texty o umelkyni od manželskej dvojice historikov umenia a zároveň rodinných priateľov a rovesníkov doc. PhDr. Karola Kahouna, CSc. a Mgr. Denisy Kahounovej. Išlo o ich kurátorské otváracie prejavy k výstavám autorky v rokoch 1965 a 1994. Trojicu pamätníčok, rovesníčok AF, s ktorými Nádaská na projekte úzko spolupracovala, uzatvára Ing. Zora Breierová, rod. Štefániková. Bola celoživotnou priateľkou výtvarníčky a manželkou lekára a fotografa MUDr. Pavla Breiera, ktorého fotografie AF sú zastúpené aj v publikácii. Vďaka citátom samotnej umelkyne, rozmiestneným naprieč knihou, ako aj výberu z jej básní, listov a textov je zároveň jasne „počuť“ aj jej vlastný „hlas“. Katalógová časť publikácie predstavuje vystavené diela, pričom symbolicky začína práve posledným nedokončeným dielom Slnko ľady láme z roku 1971, podľa ktorého bol výstavno-edičný projekt poeticky pomenovaný. Publikácia, ktorá bola uvedená 15. júla 2025, teda zhruba štyri mesiace po otvorení výstavy, zahŕňa fotografie výstavy, ako aj edukačných prvkov.
Nádaska píše, že výstavno-edičný projekt kládol akcent na spracovanie pozostalosti umelkyne, košickej rodáčky, ktorá sa aktuálne nachádza vo viacerých štátny inštitúciách (Slovenská národná knižnica, Martin; Slovenská národná galéria, Bratislava; Východoslovenská galéria, Košice; Archív Pamiatkového úradu SR; SNM-Múzeum bábkarských kultúr a hračiek) a v súkromných rukách. Jej príspevok bol zameraný: „…na dialóg archívnych prameňov a výtvarných diel v snahe vystihnúť život a dielo autorky cez vybrané aspekty historického bádania.“¹ Stanovený cieľ sa jej podarilo úspešne naplniť. Vo výstave, ako aj v sprievodnej publikácii hrajú archívne dokumenty (úradné dokumenty, osobná aj pracovná korešpondencia, fotografie) významnú úlohu a spolu s dielami výtvarného umenia výstižne vypovedajú o rodine a živote AF. Ako prízvukuje Nádaská, význam jej pozostalosti je nielen citový, ale aj spoločensko-historický. Rodina umelkyne bola kultúrne i spoločensky angažovaná naprieč Slovenskom, od Martina cez Košice, Bardejov až po povojnovú Bratislavu. V nadväznosti na usporiadateľskú inštitúciu a miesto konania bola v rámci života výtvarníčky, samozrejme, venovaná zvýšená pozornosť detstvu v Košiciach a neďalekom Bardejove, kam rodina odišla po Viedenskej arbitráži. Nádaskej ako historičke bolo zároveň, prirodzene, bližšie obracať sa do minulosti AF prostredníctvom angažovania staršej generácie historičiek a kritičiek než nadväzovať kreatívny kurátorský dialóg so súčasnou generáciou sochárok či šperkárok.
Životný a tvorivý príbeh AF je pritom nielen strhujúci, ale aj inšpiratívny. Pre stratu fyzickej zdatnosti AF zmenila pracovnú techniku, materiál, mierku a aj výtvarný jazyk. Z polohy realistického sochárstva zameraného na významné osobnosti kultúrneho života sa v polovici 60. rokov preorientovala na medailérstvo, drobnú plastiku a šperk. Zároveň tak nadviazala na fascináciu medailérskou tvorbou, ktorá ju zaujala už v rámci vysokoškolskej letnej praxi v kremnickej mincovni. Experimentovala a hľadala nové možnosti vyjadrenia. Našla ich v odlievaní cínu či striebra do kosti morskej sépie. Túto techniku jej predstavil Štefan Kissoczy, manžel sochárky Erny Masarovičovej, s ktorou sa delila o ateliér. Svoje diela nazývala striebričká a cíniky. V oblasti šperku patrila k zakladajúcej generácii spolu s Antonom Cepkom (1936 - 2022) a už spomínanou Ernou Masarovičovou (1926 - 2008).
AF bola všestranne vzdelaná v literatúre, hudbe aj výtvarnom umení. Historici umenia prízvukujú, že rytmus hudby a poézie vedela pretaviť do abstraktnej sochárskej podoby. Z publikovaných textov, listov, ako aj jej veršov je zrejmé, že AF mala aj dar reči. Vedela sa vyjadriť k vlastnej tvorbe po stránke formálnej, obsahovej aj vývojovej. Jej formulácie boli erudované, kultivované, sofistikované a mnohovrstevné vo využívaní prirovnaní zo sveta hudby a literatúry, ale zároveň vecné, poetické, ale nie patetické. Išlo bezpochyby o výnimočnú umelkyňu, ktorá by bez ťažkostí vynikla aj v profesii historičky a kritičky umenia, a to nielen výtvarného.
Pozoruhodná tvorba AF, ktorou sa od realistického portrétneho sochárstva dostala až k abstraktnému informelu, je však v publikácii predstavená bez kontextov. Nechtiac tak vyvstáva dojem, že existovala vo vákuu alebo nenachádzala paralely v tvorbe iných autorov z domova a zahraničia. Jediným, o ktorom je v publikácii zmienka, je taliansky výtvarník Arnaldo Pomodoro (1926 - 2025), s ktorým sa AF v roku 1965 osobne stretla a istý čas aj udržiavala písomný kontakt. Ich vzájomnej tvorivej príbuznosti sa venovala v svojom príspevku Ľuba Belohradská, ktorá zároveň ako jediná v publikácii akcentovala prínos AF pre československý sochársky informel v 60. rokoch. Práve pre absenciu kunsthistorickej stopy vyznieva záznam rozhovoru s Denisou Kahounovou neúplne. Ide o akúsi oral history, ktorá približuje osobný život a osobnosť AF. Keďže je Kahounová autorkou monografie o umelkyni z roku 1978, práve z jej úst mohla zostavovateľka nechať zaznieť bližšie súvislosti o česko-slovenskej výtvarnej scéne tretej štvrtiny 20. storočia. Výstava aj katalóg totiž vykazujú nepomer medzi množstvom (až retrospektívneho charakteru) prezentovaných diel autorky a ich umelecko-historickým zhodnotením. Záznam rozhovoru bol však vynaliezavo doplnený o pútavý sprievodný obrazový materiál vo forme fotografií zo samotnej výstavy, ako aj ďalšie historické zábery z bohatej pozostalosti AF.
Z úcty k pamiatke umelkyne a jej ťažkému životu sa kurátorka výstavy a zostavovateľka katalógu zrejme vedome vyhýbala citlivej téme samovraždy a jej predchádzajúcich psychických problémov a závislosti na liekoch, spôsobenej chronickými bolesťami. Pre mňa je tvorba AF pozoruhodná práve tým, že jej umelecký prejav nebol terapiou, teda „vypísaním sa z“ ťažkostí, ale hľadala a nachádzala výrazové možnosti a prostriedky dostupné jej zdravotnému stavu. Stojí tak v protiklade k dnešným umelcom a umelkyniam, ktorí v prehnanej miere a exhibicionisticky riešia prostredníctvom výtvarného prejavu seba samých/samé. Bolo by preto azda prínosné zamyslieť sa nad vzácnym typom osobnosti AF, ktorá sa dokázala kreatívnym spôsobom vyrovnať s viacerými životnými strasťami. V detstve trauma zo straty milovaného brata a odchodu rodiny z bezpečného a útulného hniezda v Košiciach vyústila do literárnej a ilustrátorskej prvotiny Perlička (1943) a v dospelosti dokázala napriek nediagnostikovateľným ťažkým chronickým zdravotným problémom a neskoršiemu hendikepu v podobe ochrnutia pravej ruky radikálne zmeniť výrazové prostriedky svojho sochárskeho prejavu.
Práve preto mi v tejto súvislosti napadá súvislosť s výstavou Stanislav Drvota. Osobnost a tvorba. České umení 60. až 80-let z pohledu psychiatrie v Galérii výtvarného umenia v Chebe (2. 10. 2025 - 4. 1. 2026). Tá vychádza z dlhoročnej praxe psychiatra MUDr. Stanislava Drvotu, CSc. (1929 - 1992). Jeho kniha Osobnost a tvorba (1973) a neskoršia dizertácia (1984) predstavujú výsledok výskumu, v ktorom analyzoval vzťah medzi umeleckou tvorbou a duševnou typológiou 25 vybraných českých výtvarníkov, spomedzi nich jednej ženy. Ako uvádzajú kurátori výstavy a autori rovnomennej publikácie Karel Srp a Milan Dospél: „Drvota uskutečnilpronikavýpohled na stav českého umení šedesátých let a dúležité dobové smery, jako byly informel, neokonstruktivizmus či nová figurace, a na osobní či skupinové vazby.“² Drvota umelcov rozdelil do šiestich skupín v závislosti od ich umiestnenia na škále extrovertných a introvertných postojov. Zároveň vypracoval podrobnú šestnásťfaktorovú analýzu osobnostnej charakteristiky, ktorá zahrňovala analýzu temperamentu, myslenia a neuróz výtvarníkov. Faktormi boli napríklad bezprostrednosť, citová zrelosť, priebojnosť, svedomitosť, vitalita, neistota či sebestačnosť. Interpretáciu diel konzultoval s historikom a teoretikom moderného umenia Janom Krížom (nar. 1935), pričom pracoval nielen s umelcami, ktorí vyhľadali pomoc psychiatra či klinického psychológa.
Na základe výsledkov precízneho historického výskumu, zameraného na súkromie aj tvorbu Aliny Ferdinandy, ako aj spomienok a hodnotení osôb z jej blízkeho okolia, ktorý Katarína Nádaská zrealizovala a ktorý katalóg obsahuje, je možné experimentálne diagnostikovať osobnosť výtvarníčky. V rámci analógií výtvarných prejavov by bolo možné Alinu Ferdinandy priradiť k VI. typu, teda k introvertom s celkovou neurotickosťou. Patrili tam aj Antonín Tomalík (1939 - 1968) či Aleš Veselý (1935 - 2015), významní reprezentanti českého informelu. Zaujímavou je aj viacnásobná zhoda v charakteristike osobnosti, napríklad v extrémne vysokej miere sebestačnosti či frustrácie a zároveň útlocitnosti, ako aj výrazná sofistikovanosť. V rámci záverečného zhrnutia o tomto type Drvota píše: „Tvorba techto osob je blízká expresní 2 abstrakci, je však modifikována výrazným zájmem o strukturu, zvýrazňuje se pastózní reliéf, hledají se nové nekonvenční materiály. Jde o spontánní bezprostrední hmatové záznamy nejelementárnejších automatických projevú motorických, amorfní plocha je nekdy dotvárena prvky fantazijního nebo části objektú jsou geometricky ohraničovány.“³ Je pozoruhodné, ako táto charakteristika súznie s vyjadrením Luby Belohradskej k dielam z roku 1965 s názvom Svantnerovské sihliny I. a II., ktorým podľa nej AF prispela v slovenskom kontexte k vývinovému pohybu v prospech abstraktného reliéfu. Belohradská strhujúco opisuje ich dvojetážovú kompozičnú skladbu s dramatickou perforáciou a píše: „Prienik do tajomstva Švantnerovej lyrizovanej prózy sa sochárka rozhodla vyjadriť prostredníctvom reliéfnej štruktúry rytmizovaných zárezov, ktoré môže pozorovateľ vnímať ako rezonančn é plochy pomyselných prírodných zvukov.“⁴
Zostavovateľke publikácie a kurátorke výstavy Kataríne Nádaskej sa podarilo plasticky a pútavo predstaviť sochárku Aliny Ferdinandy. O jej živote a tvorbe úspešne zhromaždila veľa nových zistení a predstavila ich v podobe atraktívnej pre laickú verejnosť a zároveň obsahovo fundovanej pre odborné publikum. Ponúkla tak ďalším bádateľom nástroje na lepšie pochopenie jej osobnosti a teda aj tvorby.

Jana Švantnerová

Čítať celú štúdiu

Odhalenie pamätníka a predstavenie knihy o židovskej komunite v Liptovskom Mikuláši

VÍTEK, Peter

Rozsah: 113-114

PDF Štúdia

Abstrakt:

Počas pondelka 20. októbra 2025 sa v Liptovskom Mikuláši uskutočnili dve, so sebou súvisiace podujatia. Obidve boli venované zaniknutej židovskej komunite v Liptovskom Mikuláši.
Židia sa usadili v Liptovskom Mikuláši v roku 1720 so súhlasom tunajších zemepánov Pongrácovcov. Prišli z moravského Holešova. Prvú synagógu si postavili už v 30. rokoch 18. storočia a vzhľadom na rozrastajúcu sa židovskú náboženskú obec si v roku 1846 postavili novú budovu synagógy, ktorú na začiatku 20. storočia prestavali do dnešnej podoby. Židovská náboženská obec mala vlastný cintorín, rituálne kúpele, školu, rabína a jej činnosť riadili orgány obce. V Liptovskom Mikuláši pôsobili významní rabíni uhorského aj európskeho významu. V druhej polovici 18. storočia vznikla v meste ješiva. Okrem nej mala židovská obec aj iné školy, v ktorých pôsobili významní pedagógovia. Liptovský Mikuláš aj okolie pozdvihli viacerí úspešní židovskí podnikatelia.
Zámer uctiť si pamiatku Židov v Liptovskom Mikuláši a ich tragický osud počas druhej svetovej vojny vyústili do stavby pamätníka holokaustu na mieste niekdajšieho židovského cintorína v Liptovskom Mikuláši, dnešného Parku spomienok na Štúrovej ulici. Pamätník v tvare šesťcípej hviezdy odhalili dňa 20. októbra zástupcovia Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku (ÚZŽNO), mesta Liptovský Mikuláš aj investora, ktorým je podnikateľ Milan Fiľo, spolumajiteľ ružomberských papierní. Autorkou pamätníka je umelkyňa Adriana Kutak. Odhalený pamätník pripomína 576 mien Židov, obyvateľov Liptovského Mikuláša, ktorí sa stali obeťami holokaustu počas druhej svetovej vojny. Pamätník má zároveň pripomínať aj miesto posledného odpočinku Židov v Liptovskom Mikuláši, ktorých tu pochovávali od 18. storočia. Preto k pamätníku osadili aj niekoľko zrenovovaných náhrobných kameňov z pôvodného židovského cintorína.
Podvečer sa spomienkové podujatie premiestnilo do synagógy, kde sa uskutočnil slávnostný program spojený s privítaním knihy s názvom Osudy Židov v Liptove od začiatku 18. do polovice 20. storočia, ktorej autorom je PhDr. P. Vítek, vedúci Archívu v Liptovskom Mikuláši. Publikácia je výsledkom takmer 30-ročného výskumu vo všetkých dostupných prameňoch a odhaľuje osudy viacerých významných aj menej významných židovských rodín, ktoré žili a pracovali na území Liptova. V rámci poznámkového aparátu sú náznakovo popísaní aj predkovia týchto rodín na základe stoviek genealogických výskumov. Samozrejme text akceptuje a cituje aj množstvo publikácií od začiatku 20. storočia, ktoré akoukoľvek formou prezentovali život tejto významnej komunity. Záver knihy tvorí rozsiahly menný register. Celý text je doplnený bohatým poznámkovým aparátom a množstvom hodnotných fotografií. Nádhernými ilustráciami publikáciu doplnil mladý grafik a dizajnér Michal Beyer.
Kniha s nadhľadom skúseného historika a hlbokou pokorou nadšenca tejto problematiky prezentuje Židov ako komunitu, ktorá Liptovu priniesla mnoho významných osobností, a to väčšinou v oveľa širšom ako regionálnom rozmere. Doplní tak kalendárium liptovských osobností množstvom nových postáv v rámci rôznych vedných a spoločenských oblastí.

Peter Vítek

Čítať celú štúdiu

200 rokov Maďarskej (Uhorskej) akadémie vied

MAJEROVÁ, Kristína

Rozsah: 115-122

PDF Štúdia

Abstrakt:

Tento rok si pripomíname 200 rokov od založenia Uhorskej akadémie vied. Pri tejto príležitosti vyhlásil maďarský parlament roky 2025 - 2026 za Rok vedy.1 Podujatia najrôznejšieho druhu počas tohto obdobia majú za cieľ predstaviť širokej (nielen maďarskej) verejnosti výnimočné maďarské vedecké objavy a výsledky a poukázať na význam vedy pre rozvoj spoločnosti. Jedným z podujatí bola napríklad výstava 200 rokov Maďarskej akadémie vied v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti. Napokon aj tohtoročný putovný kongres maďarských archivárov bol venovaný vzťahu vedy a archívov. A keďže nám archivárom a historikom netreba zvlášť pripomínať, že k založeniu akadémie vied prišlo na uhorskom sneme, ktorý sa konal v Prešporku, bolo veľmi správne zorganizovať aj vedeckú konferenciu, ktorá by si túto významnú udalosť pre rozvoj uhorskej, a teda aj súčasnej maďarskej a slovenskej vedy, pripomenula v mieste jej zrodu - v Bratislave. Dvojjazyčná maďarsko-slovenská konferencia s oficiálnym názvom 200 rokov Maďarskej akadémie vied s podnadpisom Kontakty maďarskej a slovenskej vedy v dejinách a súčasnosti akadémie bola spoločným podujatím Maďarskej akadémie vied a Slovenskej akadémie vied. Hlavným organizátorom bola Akademická rada Maďarov na Slovensku. A nielen lokalita, ale aj dátum 3. 11. 2025 bol symbolický - pretože gróf István (Štefan) Széchényi vystúpil v dolnej komore uhorského snemu so svojím slávnym vyhlásením, ktorým ponúkol úroky z ročného výnosu svojich statkov ako základ pre založenie učenej spoločnosti (akadémie vied), práve 3. novembra 1825. Skutočnosť, že jeho hlavnou pohnútkou pritom bola snaha zapôsobiť na konkrétnu ženu, teraz ponechajme bokom. Do tretice za zmienku stojí miesto konania - prednášková sála Univerzitnej knižnice v Bratislave. Čitateľom, ktorí ešte neodhalili spojitosť, ju prezradíme v ďalších riadkoch.
Otvoreniu konferencie predchádzalo kladenie venca k pamätnej tabuli Istvána Széchényiho, ktorá je od roku 2017 umiestnená na budove Prešporského kasína na Kapucínskej ulici 6. Hlavný tajomník Maďarskej akadémie vied László Kollár vo svojom príhovore priblížil osobnosť Istvána Széchényiho, ktorý veril v silu spolupráce v záujme ušľachtilých cieľov. Podporoval rozvoj maďarského národa, ale zároveň bol vždy otvorený voči iným národnostiam. Duchovný odkaz „najväčšieho Maďara“ - ako ho nazval jeden z jeho najväčších politických rivalov - však môže byť príkladom nielen pre Maďarov, ale aj pre Slovákov či akýkoľvek iný národ. Jeho výnimočná životná dráha si zaslúži, aby ju poznal každý, kto si váži vzdelanosť a múdrosť.
Úvod konferencie patril pozdravným príhovorom organizátorov. Predseda Maďarskej akadémie vied Tamás Freud poukázal na skutočnosť, že už József Eötvös (predseda Uhorskej akadémie vied v rokoch 1866 - 1871) a po prvej svetovej vojne aj maďarský minister školstva Bruno Klebensberg apelovali na potrebu zabezpečiť akadémii vied politickú nezávislosť. Pripomenul, že do verejnej zbierky na založenie Uhorskej akadémie vied prispeli aj mnohé hornouhorské mestá (Rimavská Sobota, Lu-čenec, šestnásť spišských miest, banské mestá). Súčasná Maďarská akadémia vied má sedem zahraničných akademikov a 217 pridružených členov zo Slovenska.2 Poďakoval hlavnému organizátorovi konferencie - Akademickej rade Maďarov na Slovensku za jej aktivity v záujme dlhodobého zmierenia a vzájomného zbližovania oboch národov, pretože vedci na Slovensku i v Maďarsku by si mali byť vedomí svojho podielu na vytváraní dobrých slovensko-maďarských vzťahov. Predseda Slovenskej akadémie vied Martin Venhart hodnotil založenie Uhorskej akadémie vied ako jeden z najvýznamnejších míľnikov pre dejiny vzdelanosti nášho regiónu, ktorej dedičstvo ďalej prežíva aj v Slovenskej akadémii vied. V čase, keď svet čelí problému odmietania vedeckých faktov, majú akadémie vied spoločnú úlohu hľadať cesty na zvrátenie tohto trendu. Generálna riaditeľka Univerzitnej knižnice v Bratislave Silvia Stasselová predstavila prítomným viacnásobné prepojenie Univerzitnej knižnice s jubilujúcou inštitúciou. Univerzitná knižnica bola založená v roku 1919 zlúčením knižničných fondov viacerých knižníc na území Bratislavy, medzi nimi aj knižnice Alžbetínskej univerzity. Knižnica sídli v historických priestoroch, ktoré boli svojho času najprv sídlami Uhorskej komory a v rokoch 1802 - 1848 miestom konania uhorského snemu. Teda aj pamätného snemu v roku 1825, ktorý zriadenie učenej spoločnosti schválil. Vo svojich fondoch uchováva mnohé publikácie členov Uhorskej akadémie vied vrátane výtlačku prvého štatútu Maďarskej (uhorskej) akadémie vied z roku 1831, ktorý návštevníkom konferencie priniesla na ukážku. Pre účastníkov konferencie zároveň pripravila aj prekvapenie navyše - prehliadku priestorov knižnice, v ktorých v minulosti zasadala dolná komora uhorského snemu, spojenú s malou výstavou historických publikácií z pera Istvána Széchényiho a publikácií venovaných jeho osobnosti, ktoré sa nachádzajú vo fondoch Univerzitnej knižnice. Úvodné príhovory zakončil András Mészáros, podpredseda Akademickej rady Maďarov na Slovensku. Jej členov považuje za súčasť vedeckých komunít oboch národov. Na pozadí súčasných politických tlakov na vedu v oboch krajinách apeloval na úlohu vedcov obhájiť nezávislosť vedy a spolupracovať na takých spoločných projektoch, ktoré prispievajú k spoločnému prijímaniu minulosti.
Prvou z odborných prednášok bola prednáška maďarského literárneho historika Gabriela Kecskemétiho (Maďarská akadémia vied) o akadémii vied ako národo- tvornom prvku, teda o úlohe, ktorú zohrávala v posilňovaní duchovného života národa v kľúčových etapách vývoja uhorskej a neskôr maďarskej spoločnosti. Ako prvé takéto obdobie identifikoval práve obdobie kreovania moderných národov v čase vzniku akadémie vied, ktoré prinieslo prerod politického uhorského národa na multinacionálne Uhorsko. Druhým boli roky katarzie maďarskej spoločnosti po skončení prvej svetovej vojny, tretím totalitný režim po druhej svetovej vojne a napokon jeho pád.
Na nastolenú tému vhodne nadviazala prednáška Tibora Miroslava Morovicsa (Historický ústav Slovenskej akadémie vied, v. v. i.), ktorý priblížil poslucháčom prvé desaťročia Maďarskej akadémie vied z pohľadu nemaďarských prírodovedcov. Hlavným zámerom jeho prednášky bolo ponúknuť odpoveď na otázku, ako znie správny preklad názvu Magyar Tudományos Akadémia - uhorská či maďarská? Výsledok: ani jedna z odpovedí nie je nesprávna. Prvoradým poslaním učenej spoločnosti (pôvodný názov akadémie vied) pri jej založení bol skutočne rozvoj a zveľadenie maďarského jazyka. Štatútu Maďarskej učenej spoločnosti z roku 1831, ktorého finálne znenie sa rodilo po náročných vyjednávaniach s viedenským dvorom, definoval ako jej hlavné poslanie pestovanie národného jazyka a pestovanie vedy v širokej škále disciplín v národnom jazyku (v jazyku vlasti) „a to tak, aby prostredníctvom uvedeného aj samotný jazyk sa stal krajším, vznešenejším a bohatším; zároveň touto cestou aj um a duchovná sila národa vďaka krásnym a užitočným vedám sa rozvíjali v čase a naveky sa zachovali vo svojej žiare a dôstojnosti.“ Národný jazyk, jeho štúdium a rozvoj sa teda stali hlavným predmetom pozornosti novozaloženej učenej spoločnosti, ktorá bola na Maďarskú (Uhorskú) akadémiu vied premenovaná až v roku 1945. V prvej etape jej činnosti, ktorá trvala do roku 1858, dominovali jazykoveda a literárno-historické disciplíny. Nešlo však o tendenčné ignorovanie prírodných vied či matematiky, ktoré boli od počiatku akadémie súčasťou jej vedeckého programu, i keď v oveľa menšej miere. Dôvodom bola nerozvinutá vedecká základňa prírodných vied, ktorým založenie akadémie prinieslo vhodné predpoklady pre výraznejší rozvoj. Priestor poskytovaný akadémiou vied zároveň aktívne a ochotne využívali aj generácie nemaďarských prírodovedcov, lekárov a technikov, ktorí sa s poslaním a programom akadémie vied plne stotožnili, pretože rozvoj maďarčiny znamenal aj vytváranie dovtedy chýbajúcej domácej (maďarskej) odbornej terminológie v širokej škále vedných disciplín. Ako príklad M. Morovics uviedol osobnosť Slováka Antona Adalberta Brestenského (Bresztyenszky, 1786 Nemecké Pravno - 1850 Tihany), opáta v Tihanyi, ktorý sa stal zakladateľom maďarskej matematickej terminológie. Maďarská akadémia vied teda poskytla priestor pre vedecké aktivity aj príslušníkom nemaďarských národností. Sám István Szechényi už v roku 1842 varoval pred násilnou maďarizáciou prostredníctvom akadémie vied. Od poslednej tretiny 19. storočia otázka centrálneho postavenia národného jazyka ustupovala do úzadia. Výhradnosť maďarčiny od roku 1858 nebola súčasťou štatútu a hlavným poslaním akadémie sa stal originálny vedecký výskum. A hoci Maďarská akadémia vied nemala kapacity ani ambíciu nahradiť analogické iniciatívy národných hnutí nemaďarských národností po vedeckom výskume vo vlastnom jazyku, záver analýzy T. Morovicsa bol jednoznačný: Maďarská akadémia vied sa pred rokom 1918 stala aj uhorskou akadémiou vied.
Jazykovedec Pavol Žigo z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského predstavil prítomným program výskumu slovenských nárečí v prostredí Maďarskej akadémie vied v druhej polovici 20. storočia. Prvé pokusy o zhromažďovanie slovanských slov prevzatých do maďarčiny spadajú ešte do obdobia Uhorska. Po roku 1945 organizovali terénny výskum slovenských nárečí na území Maďarska pod hlavičkou Slovenskej akadémie vied a umení jazykovedci Jozef Štolc, Eugen Paulínyi a Pavel Ondrus, ale aj viacerí maďarskí jazykovedci. Na metodiku Štolca, Paulínyiho a Ondrusa nadviazal v 50. rokoch Péter Király (1917 Malčice - 2015 Budapešť), zástupca riaditeľa Jazykovedného ústavu Maďarskej akadémie vied, ktorého Atlas slovenských nárečí v Maďarsku je dodnes najvýznamnejším projektom s neprekonanými výsledkami. V rokoch 1949 - 1974 vypracoval 235 máp dokumentujúcich systém a typy nárečí. Financie na vydanie atlasu však dlhé obdobie chýbali, nenašli sa ani v Maďarsku, ale ani na Slovensku, hoci. P. Király rukopis ponúkal Slovenskej akadémii vied, Matici slovenskej a viacerým slovenským vydavateľstvám. Nakoniec sa mu ho v roku 1993 podarilo vydať pravdepodobne vo vlastnom náklade v Budapešti. Pavol Žigo tiež prítomným predstavil fotografiu z medzinárodnej konferencie k nedožitej storočnici P. Királya, ktorá sa konala v aule Univerzity Eötvösa Lóránda (ELTE) v Budapešti. V nej už 150 rokov visí vedľa portrétu Petra Pázmánya aj portrét Ľudovíta Štúra.
Etnológ József Liszka (Fórum inštitút pre výskum národnostných menšín) sa v príspevku s názvom „…akoby sme okrem seba v inom nenachádzali žiadne poctivé veci“ venoval vzájomnej (ne)spolupráci maďarskej a slovenskej folkloristiky od ich počiatkov až do súčasnosti. Analyticko-komparatívny výskum ukázal, že hoci počiatky výskumu národného folklóru siahajú v slovenskej aj maďarskej folkloristike zhodne do 80. rokov

storočia, výskum v oboch prebiehal do veľkej miery izolovane a až na malé výnimky bez vzájomnej spolupráce. V priebehu 19. storočia túto izoláciu iba posilnili jednotlivé národno-obrodenecké hnutia. Etnografia sa stala služobníkom národných záujmov, dostala sa do národných rámcov. Výsledkom bol vznik umelého konštruktu - tvrdenia, že ľudová kultúra (národné kroje, kuchyňa, stavby či ľudová slovesnosť) je založená na národnom princípe. Príkladom môže byť zbierka ľudových anekdot Jozefa Ignáca Bajzu Veselé príbehy a výroky (Weselé Učinki, a Rečeňj…), vydávaná za zbierku národných anekdot, pričom Bajza čerpal z latinských, gréckych, španielskych i francúzskych prameňov a asi polovica príbehov bola prevzatá z domácich - uhorských - zbierok. Hoci existoval výrazný priestor pre komparatívny výskum, slovenský a maďarský výskum folklóru prebiehal vo forme dvoch paralelných vetiev, ktoré sa stretli iba výnimočne a okrajovo. Vedci zámerne ignorovali a selektovali zdroje a údaje už vo fáze zberu i neskôr v procese publikovania, čo viedlo k deformácii výsledkov výskumu. Parafrázoval kritické slová poprednej slovenskej etnologičky Gabriely Kiliánovej na adresu zberateľa ľudovej slovesnosti Františka Šujanského (1832 - 1907), ktorá uviedla, že je nemožné, aby sa „nepotkol“ aj o iný než slovenský folklór. Ani súčasnosť napriek výraznému odstráneniu jazykových bariér, ktoré doteraz mohli vedcom slúžiť ako výhovorka, zatiaľ neprináša výraznejší odklon od uvedeného prístupu. J. Liszka príspevok zakončil citátom ďalšej poprednej slovenskej etnografky Sone Kovačevičovej o tom, že Slováci a Maďari sú si bližší, ako by si pripustili.
Druhý blok konferencie predstavovali prednášky členov Akademickej rady Maďarov na Slovensku. Bohatú činnosť tohto občianskeho združenia, ktoré združuje sedem zahraničných členov Maďarskej akadémie vied žijúcich na Slovensku, ako aj občanov Slovenskej republiky maďarskej národnosti s vedeckou hodnosťou, predstavila Ildikó Vančo. Hoci funguje na dobrovoľníckom princípe bez stáleho sídla, organizuje a spoluorganizuje početné vedecké konferencie, podporuje mladých vedeckých pracovníkov z radov slovenských Maďarov formou ocenenia ich vedeckých výsledkov, uverejňuje zborníky i monografické diela. Medzi výrazné aktivity patrí napríklad osadzovanie pamätných tabúľ členom Uhorskej a Maďarskej akadémie vied, pochádzajúcim zo Slovenska, v ich rodných obciach (doteraz 11 tabúľ).
Ján Dusza, pôsobiaci na Ústave materiálového výskumu Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Košiciach a zároveň zahraničný člen Maďarskej akadémie vied zo Slovenska, poslucháčom predstavil výsledky svojho domovského ústavu v oblasti vý-skumu a vývoja nových keramických materiálov. Spolupráca oboch akadémií v oblasti keramických materiálov odolných voči extrémne vysokým teplotám (nad 2500 ^oC) má už takmer dvadsaťročnú históriu, ktorej výsledkom je približne 60 - 80 spoločných publikácií a 2500 - 3000 citácií. V posledných rokoch sa výskum zameriava na tzv. vysokoentropné materiály, ktorých štruktúra je zároveň usporiadaná i neusporiadaná. Svojím objavom v roku 2016 o pár mesiacov predbehli Kalifornskú univerzitu.
Kým príspevok Jána Duszu ukazoval svet a jeho zázraky pod mikroskopom, prednáška Lászlóa Miklósa z Ústavu krajinnej ekológie Slovenskej akadémie vied, v. v. i., bola založená na satelitnom snímkovaní Zeme - tento protiklad vystihol sám prednášateľ v úvode svojho príspevku. Predstavil rozsiahly projekt Atlasu prírodného potenciálu Slovenska, ktorý formou knižnej publikácie i sprievodných online aplikácií predstavuje možnosti využitia prírodných zdrojov Slovenska v oblasti jednotlivých socioekonomických aktivít.
Historik Attila Simon (Fórum inštitút pre výskum národnostných menšín) priblížil históriu a najnovšie poznatky z výskumu dejín Maďarov na Slovensku. Počiatky výskumu menšín na Slovensku siahajú do obdobia založenia Spoločenskovedného ústavu Slovenskej akadémie vied v Košiciach v roku 1975. Do roku 1989 však neexistovalo žiadne ďalšie inštitucionálne zázemie pre výskum maďarskej menšiny na Slovensku vo forme univerzity či vedecko-výskumnej inštitúcie. Zmenu prinieslo až založenie Fórum inštitútu pre výskum národnostných menšín v roku 1996. Attila Simon priblížil najvýznamnejšie vedecké výsledky inštitútu v oblasti histórie za uplynulých 30 rokov, ktoré sú zamerané predovšetkým na výskumné témy špecifické pre slovenských Maďarov: obdobie bezprávia po druhej svetovej vojne, židovská otázka v realite obcí odčlenených v dôsledku Viedenskej arbitráže či rozdiely v recepcii komunity slovenských Maďarov za posledných tridsať rokov. Poukázal na nesprávne vnímanie maďarskej komunity zo strany štátu a jeho inštitúcií v Prahe či v Bratislave v minulosti aj v súčasnosti ako homogénnej masy, hoci ide o geograficky, nábožensky či ideologicky štruktúrovanú komunitu. Jej postoje a hodnotová orientácia sa navyše v priebehu desaťročí dynamicky menili, napríklad aj vo vnímaní Československa. Z nútenej komunity sa stala komunitou so spoločnou identitou, ktorá prešla od odmietania nového štátu a postoja obete k prijatiu, vzájomnej spolupráci a aktívne formuje svoj osud.
V záverečnom príspevku na tému Metodologické problémy v maďarskej a slovenskej historiografii filozofie identifikoval András Mészáros z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského podobný jav, na aký poukázal vo svojom príspevku József Liszka - totiž zámernú ignoráciu spoločného uhorského kontextu, spoločných filozofických východísk a začiatkov slovenskej a maďarskej filozofie pri spracovaní dejín slovenskej filozofie.
Konferencia bola pre obe strany príležitosťou deklarovať akceptáciu spoločných koreňov (nielen) v počiatkoch inštitucionalizácie vedeckého života a prispieť tým k formovaniu zmierlivého spoločenského diskurzu vo vnímaní spoločných dejín. V rámci pomerne multidisciplinárneho obsahu mali tiež zástupcovia oboch národov možnosť rozšíriť si poznatky o svojom i tom druhom národe aj z inej oblasti než len vlastnej odbornej špecializácie.

Kristína Majerová

Čítať celú štúdiu

Správa z konferencie Korene poznania – vzdelávanie v historických súvislostiach

ZACHAROVÁ, Mária

Rozsah: 123-126

PDF Štúdia

Abstrakt:

V dňoch 13. a 14. novembra 2025 sa v priestoroch Západoslovenského múzea v Trnave konala vedecká konferencia s názvom Korene poznania - vzdelávanie v historických súvislostiach. Téma konferencie korešpondovala s 390. výročím založenia Trnavskej univerzity (1635 - 1777). Podujatie pripravilo múzeum v spolupráci s Ústavom dejín Trnavskej univerzity v Trnave. K spoluorganizátorom konferencie patrilo Múzeum školstva a pedagogiky, Katedra histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a Spolok trnavských historikov SHS pri SAV - Tyrnavia.
Na výzvu organizátorov reagovalo okolo štyridsať uchádzačov o aktívnu účasť. Do programu konferencie bolo zaradených 31 prispievateľov, ktorí boli rozdelení do piatich blokov v priebehu dvoch dní. Počas prvého dňa konferencie boli tri bloky, druhé dva boli v nasledujúci deň. Celkovo odznelo 30 príspevkov.
Po slávnostnom otvorení konferencie vo štvrtok 13. novembra 2025 odznel v prvom bloku venovanom starším dejinám vzdelávania príspevok Gabriela Petra Hunčagu z Teologickej fakulty Trnavskej univerzity, ktorý predstavil edukačné normy a systém vzdelávania rehole dominikánov v 13. storočí. Nasledoval príspevok Taťány Součkovej z Katedry historických vied a stredoeurópskych štúdií Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, ktorá sa venovala vzdelávaniu v Rusku v 16. storočí. Jezuitskému gymnaziálnemu školstvu v Uhorsku sa venoval Miroslav Kotrha z Katedry histórie Trnavskej univerzity. Na jeho prednášku nadviazala Veronika Keresztes z Magyar Nemzeti Levéltár, ktorá priblížila trnavské gymnázium a jeho študentov aj v komparácii s ďalšími jezuitskými gymnáziami Uhorska. Henrieta Žažová z Ústavu dejín Trnavskej univerzity sa venovala osobnosti Juraja Dobronockého, prvého rektora Trnavskej univerzity. Prepojenie umenia a kontemplácie priblížil Adrián Kobetič z Katedry pedagogiky výtvarného umenia Trnavskej univerzity na príklade diela Krista na hore Olivetskej, ktorá bola v Trnave vybudovaná okolo roku 1640.
Začiatok druhého bloku sa venoval literatúre a starým tlačiam. Erika Juríková z Ústavu cudzích jazykov z Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine priblížila príležitostné tlače z produkcie akademickej tlačiarni Trnavskej univerzity. Zároveň predstavila aj dielo Mateja Bela, v ktorom bolo popisované prijímanie (imatrikulácia) mládencov medzi študentov Trnavskej univerzity. Obrat prijatia bol na konferencii aj demonštrovaný. Nasledovala prednáška Jozefa Kordoša z Katedry klasických jazykov Trnavskej univerzity o príležitostnej literárnej tvorbe. Predstavil básnické a rečnícke diela v rôznych úrovniach kvality ich vytvorenia. Katarína Karabová z rovnakej katedry sa venovala paratextom a ich využitiu v knihách z novovekej trnavskej knižnej produkcie. Nasledovali príspevky zamerané na prípravu a oslavy 300. výročia Trnavskej univerzity od Júlie Ragačovej zo Štátneho archívu v Trnave, ktorá sa zamerala na činnosť trnavského miestneho prípravného výboru a od Márie Zacharovej zo Spolku svätého Vojtecha, ktorá priblížila úlohu a význam Spolku svätého Vojtecha pri týchto oslavách. Blok uzavrel príspevok Frederika Federmayera z Katedry archívnictva a muzeológie Univerzity Komenského, ktorý predstavil renesančné a barokové pečate uhorských učiteľov.
Tretí blok bol z veľkej časti zameraný na územie východného Slovenska. Otvorila ho svojím príspevkom Mária Fedorčáková z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, ktorá predstavila osobu mestského notára na príklade Leonarda z Uničova pôsobiaceho v Bardejove v polovici 15. storočia. Marcela Domenová z Katedry archívnictva a pomocných vied historických Prešovskej univerzity v Prešove sa venovala mestskej škole v Prešove v 16. storočí a jej pedagógom. Peter Kónya z rovnakej univerzity prednášal o dejinách prešovského evanjelického kolégia od jeho vzniku v roku 1665 prakticky až do jeho presťahovania do Miškovca v roku 1918. Následne odznel príspevok Anny Márie Kónyovej z Prešovskej univerzity v Prešove o vzdelávaní šľachtických chlapcov a ich učiteľov v 17. storočí na základe príkladu vzťahu Mikuláša Tököliho a jeho učiteľa. Gymnaziálne štúdiá v Trnave v živote bratov Františka a Mikuláša Vešeléniho priblížila Mária Letzová z Katedry histórie Trnavskej univerzity. Činnosť jezuitov v oblasti školstva v Košiciach a vzájomné prepojenia medzi trnavskými a košickými jezuitmi predstavil Peter Fedorčák z Katedry histórie Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Na záver odznel príspevok Moniky Bizoňovej z Diecézneho archívu v Spišskom Podhradí, ktorá priblížila pôsobenie jezuitov na Spiši v 17. a 18. storočí a predstavila nález tieňového divadla, ktoré jezuiti pri svojom vzdelávaní využívali.
Pre účastníkov konferencie zahralo na záver prvého dňa konferencie Divadlo z malého Ríma dramatizované dejiny mesta s názvom Za dejinami Trnavy. Nasledoval spoločenský večer, kde sa účastníci konferencie stretli už neformálne v centre mesta.
V piatok 14. novembra 2025 otvoril štvrtý blok konferencie Milan Ševčík zo Západoslovenského múzea v Trnave, ktorý priblížil zachované Cicerove diela uložené v historickej knižnici Západoslovenského múzea. Marek Žemla z Múzea školstva a pedagogiky prezentoval fungovanie piaristického gymnázia vo Svätom Jure prostredníctvom analýzy kroniky tejto školy. Organizáciu novovekého evanjelického školstva na Slovensku priblížila Lucia Šteflová z Prešovskej univerzity v Prešove. Téme ústavnej starostlivosti a prípravy chovancov - sirôt na pozície učiteľov v ľudových školách sa vo svojom príspevku venovala Ingrid Kušniráková z Historického ústavu SAV. Študentské spolky v Banskej Štiavnici v 19. a 20. storočí predstavila Adriana Matejková zo Slovenského banského múzea. Pramene k dejinám školstva uložené v Múzeu školstva a pedagogiky ako aj možnosť ich štúdia predstavila Martina Koči, riaditeľka tejto inštitúcie.
Posledný piaty blok začal prezentáciou Martiny Orosovej z Katedry archívnictva a muzeológie Univerzity Komenského, ktorá priblížila úlohu učiteľov pri oslavách štátnych sviatkov počas trvania prvej Československej republiky. Katarína Mešková Hradská z Historického ústavu SAV sa venovala židovskému školstvu na Slovensku v medzivojnovom období, pričom nabádala aj k výskumu a spracovaniu dejín Židov v Trnave. Nasledovala prednáška Mariána Babiráta zo Štátneho archívu v Bratislave, ktorý sa zameral na Cvičné gymnázium v Bratislave v dekáde rokov 1940 - 1950. Predstavil pedagógov a študentov tejto školy. Príspevok Viery Jurkovej z Vojenského historického múzea v Piešťanoch mapoval organizáciu a dejiny vojenského školstva. Konferenciu uzavrel Pavol Jakubčin z Katedry histórie Trnavskej univerzity, ktorý sa venoval vyučovaniu náboženstva na slovenských školách po roku 1948.
Účastníci konferencie si mohli počas celého jej trvania pozrieť výstavné priestory múzea. Príjemná atmosféra, výborná organizácia, mnoho zaujímavých príspevkov a stretnutí boli prirodzenou súčasťou konferencie. Príspevky z nej budú publikované v Zborníku Západoslovenského múzea v Trnave 2025.

Mária Zacharová

Čítať celú štúdiu

Storočnica archivára a historika Františka Sedláka

MAJEROVÁ, Kristína

Rozsah: 127-130

PDF Štúdia

Abstrakt:

Posledný novembrový týždeň vo štvrtok 27. novembra 2025 sa konal ďalší ročník seminára z cyklu Osobnosti slovenského archívnictva, ktorý bol tentoraz venovaný spomienke na archivára a dlhoročného vedúceho oddelenia starších fondov Slovenského národného archívu PhDr. Františka Sedláka, CSc., (1925 - 1998) pri príležitosti stého výročia jeho narodenia. F. Sedlák patril k zakladateľskej generácii osobností slovenského archívnictva. Bol uznávaným odborníkom na problematiku archívnych fondov šľachtických rodov a ich majetkov, dejiny patrimoniálnej správy panstiev a hospodárske dejiny raného novoveku. Podujatie sa konalo na 4. poschodí budovy Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí v Bratislave v prednáškovej sále č. 424, a tak mali účastníci možnosť pripomenúť si študentské časy, keď (sme) tu absolvovali viaceré prednášky z historického základu.
V mene organizátorov privítala hostí predsedníčka Spoločnosti slovenských archivárov Martina Orosová, ktorá poukázala na zvláštne spojenie viacerých okrúhlych jubileí. K storočnici narodenia F. Sedláka sa totiž pridáva desiaty ročník cyklu Osobnosti slovenského archívnictva, ktorý sa v priebehu tohto obdobia osvedčil ako veľmi úspešné podujatie. Vzhľadom na to, že F. Sedlák pôsobil aj ako externý učiteľ katedry archívnictva a pomocných vied historických, označila za veľmi šťastný aj výber miesta konania seminára. Napokon privítala aj prítomných príbuzných F. Sedláka, ktorí tentoraz prijali pozvanie v skutočne hojnom počte a v niekoľkých generáciách - od jeho detí až po pravnučku. V mene Slovenského národného archívu ako spoluorganizátra podujatia sa hosťom prihovorila zástupkyňa riaditeľa Erika Javošová. Pripomenula, že F. Sedlák počas niekoľkých desaťročí svojho pôsobenia v Slovenskom národnom archíve významne formoval oddelenie dejín feudalizmu (dnes oddelenie dejín spracovania archívnych fondov I) a metodiku spracovania archívnych fondov. Prínos a odkaz F. Sedláka si preto pracovníci „jeho“ oddelenia uctili prítomnosťou na seminári v kompletnom zložení. Na záver úvodného otvorenia sa slova ujal Juraj Šedivý, vedúci Katedry archívnictva a muzeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave ako zástupca ďalšieho zo spoluorganizátorov podujatia, ktorý k spomínaným jubileám pridal ďalšie dva - sto rokov od začatia výučby pomocných vied historických na Univerzite Komenského a nedožitú 95-ročnicu prof. Jozefa Nováka v novembri 2025 - a F. Sedláka označil za súčasť „archivárskej rodiny“.
V prvom odbornom príspevku Ivana Červenková (Slovenský národný archív) zhrnula základné biografické údaje a profesionálnu dráhu F. Sedláka. Priblížila začiatky jeho kariéry archivára od roku 1950 v Pôdohospodárskom archíve a odborné výzvy, ktorým čelil pri záchrane archívnych fondov šľachtických rodov. Ďalej zmapovala pozície, ktoré zastával po prechode do vtedajšieho Štátneho slovenského ústredného archívu od roku 1954 do odchodu do dôchodku v roku 1990, jeho činnosť v oblasti spracovania a sprístupnenia rozsiahlych a paleograficky náročných archívnych fondov šľachtických panstiev, edičnú, publikačnú, pedagogickú a prednáškovú činnosť.
Michala Máriássyová (Slovenský národný archív) predstavila štruktúru a obsah osobného fondu F. Sedláka, ktorý Slovenský národný archív prevzal v rokoch 2001 a 2004 a na ktorého sprístupnení momentálne pracuje. Okrem iných zaujímavostí vyzdvihla veľké množstvo zachovanej korešpondencie F. Sedláka so svojou svokrou. V následnej diskusii dcéra F. Sedláka pani Magdaléna Fridrichová ozrejmila poslucháčom dôvod tohto nezvyčajného javu: listy pochádzajú z obdobia po roku 1953, keď sa narodili ona a jej sestra ako dvojčatá. Kým rodičia mali zamestnanie v Bratislave, deti ostali v starostlivosti starých rodičov v Bobrovci na Liptove. Listy sú teda správou pre rodičov - F. Sedláka a jeho manželku o prospievaní ich dcér.
Štefan Hrivňák (Múzeum mesta Bratislavy) v mene sekcie archívnictva a pomocných vied historických Slovenskej historickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied ako ďalšieho spoluorganizátora podujatia vyjadril potešenie nad úspechom cyklu seminárov o osobnostiach slovenského archívnictva, o ktorom sa pred desiatimi rokmi organizátorom ani nesnívalo. Zároveň privítal na podujatí synov Jozefa Watzku a Michala Kušíka, ktorí boli blízkymi kolegami a priateľmi F. Sedláka. Vo svojom príspevku označil F. Sedláka za jedného z najaktívnejších archivárov svojej doby aj v oblasti publikačnej činnosti a vydávania edícií historických prameňov. Priblížil edičné projekty, na ktorých F. Sedlák spolupracoval, a to nielen dva publikované diely edície urbárov feudálnych panstiev na Slovensku, ale najmä rozsiahly plán a osudy edície hospodárskych inštrukcií feudálnych panstiev, na ktorej pracoval niekoľko desaťročí, no jej vydanie sa nepodarilo realizovať.
Miriam Kuzmíková (Slovenský národný archív) venovala svoj príspevok priblíženiu metodiky spracovania rozsiahlych archívnych fondov šľachtických rodov a panstiev v podobe, v akej ju zaviedol a opísal F. Sedlák v metodologických štúdiách v roku 1966. Priblížila však aj vývoj a zmeny, ktorými metodika v priebehu desaťročí prešla. Vyzdvihla podiel ďalších pracovníkov vtedajšieho oddelenia starších fondov Juraja Žudela a Zory Bakošovej na dopĺňaní metodológie zavedenej F. Sedlákom.
Ondrej Šály (Historický ústav Slovenskej akadémie vied) sa zameral na tvorbu F. Sedláka ako historika ranonovovekých hospodárskych dejín. Predstavil jeho tri štúdie na tému zemepansko-poddanských vzťahov (Z minulosti Oravy, Spor o využívaní konceptu druhého nevoľníctva a Zmeny vo feudálnej držbe pôdy na Slovensku v 17. a začiatkom 18. storočia) a zhodnotil neodškriepiteľné miesto F. Sedláka v slovenskej hospodárskej historiografii.
V poslednom príspevku Veronika Nováková priblížila F. Sedláka ako regionálneho historika. Chronologicky zmapovala jeho bohatú publikačnú tvorbu v tejto oblasti a podelila sa s niekoľkými osobnými spomienkami na spoločnú spoluprácu pri príprave monografií miest Šaľa a Galanta. Vyzdvihla jedinečnú schopnosť F. Sedláka využívať alebo - ako by sme dnes povedali - „vyťažovať“ informácie z urbárov a iných prameňov hospodárskeho charakteru pre dejiny miest a obcí a jeho prvenstvo v tejto oblasti.
V diskusii, ktorá sa rozprúdila po odznení všetkých príspevkov, vznikol priestor pre viaceré osobné či sprostredkované spomienky. Dcéry F. Sedláka pripomenuli, že ich otec bol zarytý antikomunista, ktorý viackrát odmietol vstup do Komunistickej strany Slovenska. Zároveň bol človekom so silným náboženským cítením s kontaktmi na mnohých kňazov v disente, čo nezostalo v období komunizmu bez povšimnutia bezpečnostných zložiek. V rámci svojich možností pomáhal kolegom postihnutým perzekúciami zo strany štátu v období normalizácie. V posledných rokoch života sa jeho srdcovou témou stal život Mórica Beňovského, ktorého listy z Madagaskars objavil počas študijnej cesty vo Francúzskom národnom archíve. Pripravoval jeho biografiu, ktorá sa však nakoniec nezachovala. Štefan Hrivňák publiku sprostredkoval výrok Richarda Marsinu, ktorý možno najlepšie vystihol hĺbku a vysokú úroveň odbornej erudície F. Sedláka, totiž, že pri rušení Pôdohospodárskeho archívu a jeho inkorporovaní do Štátneho slovenského ústredného archívu „prešli sme doň traja rovnako múdri“, čím myslel Františka Sedláka, Juraja Žudela a seba. Priestor dostali tiež spomienky na stanovisko F. Sedláka k transkripcii dobových uhorských priezvisk do slovenčiny, spomienka Juraja Roháča o výlete na Katarínku a krájaní a pojedaní slaniny F. Sedlákom, odetým v elegantnom „outfite“, na jeho veselú povahu a prezývku „ujenko“ a naopak, spomienky dcér na svojho otca ako tichého a zádumčivého človeka. Možno objektívne konštatovať, že aj tento ročník seminára z cyklu Osobnosti slovenského archívnictva splnil ambíciu predstaviť vybranú osobnosť - tentoraz F. Sedláka - čo najkomplexnejšie po odbornej a podľa možnosti i osobnostnej stránke. Publikum, ktoré naplnilo prednáškovú sálu „do prasknutia“, odchádzalo zaiste spokojné.

Kristína Majerová

Čítať celú štúdiu